pondelok, 6. februára 2017

Slepé dievčatko

     Zobudil som sa do pekného jarného rána. Slniečko už pekne hrialo, ale ešte bolo trochu vlhko, sem-tam na chodníku bola málinká mláčka, asi v noci pršalo, tráva bola orosená a zemina, tam kde sa spájala s asfaltom bola mokrá. Po chodníku sa plazili dažďovky, niektoré už boli rozšliapnuté na nechutnú kašu. Slnko sa odrážalo v tých mláčkach, a tam, kde boli mastné sa vytvárali pestrofarebné Newtonove obrazce.

     Potreboval som ísť k zubárke, lebo som si jazykom nahmatal na zadnej šestke nejaké problémy. Zub ma nebolel, ale cítil som tam ostrú hranu, ako keď ti vypadne blomba.

     Bol som v Brne a nedokázal som pochopiť, že moja zubárka zo Slovenska tu má ambulanciu. Ale vedel som presne kde, tak som sa k nej vybral, že aj pokecáme, keď práve nebudem mať vŕtačku v ústach. Tiež niekedy trápna debata. Ona sa ma niečo opýta, a ja môžem iba hm-kať, alebo za e-e-kať. A keď mi povie: "Vypláchni!", tak vtedy môžem povedať pár nesúvislých slov.

     Zašiel som do pivnice pre motorku, ale bola zaprášená, mala spustené pneumatiky a možno aj vybitú batériu. Rozhodol som sa, že pôjdem pešo, však je to len kilometer po slnkom vyhriatej ulici.

     Vyšiel som na ulicu, nikdy som na tej ulici nebol, ale vedel som presne kde mám ísť. Buď prežívam deja vu, alebo ma vedie nejaká nadprirodzená sila, o ktorej nič neviem. Je to taký pocit, že ti je odrazu všetko jasné, vieš kde máš ísť, vieš čo máš robiť. Mal som sandále naboso, tričko a trištvrťové rifle. Keby som mal dlhé vlasy, do zadného vrecka by som si dal hrebeň, ale mám ich kratúčko zastrihnuté, tak som tam dal peňaženku.

     V robote mám tichú kanceláriu. Hudbu si už nepúšťam, rádio ma rozčuluje, mám tam úplné ticho, len klopkanie klávesnice a šum ventilátorov v PC tam počuť. Sedím tam sám, návštevy mám zriedka, lebo je to na kraji mesta. Preto vyhľadávam ruch, veselo. Občas potrebujem počuť šum davu, tlačenicu v obchode, spev pouličných umelcov, výkriky kamelotov, hukot električiek idúcich po koľajniciach, klaksóny nervóznych šoférov, šum mesta. Na ulici rušno, električky, autá, na chodníku plno ľudí. A teraz som tu, uprostred davu ľudí idúcich náhlivo po chodníku.

      Najprv som sa len oprel o niekoho zľava, potom zprava, tlačenica pred prechodom pre chodcov. Odrazu som zacítil, ako ma niekto chytil za ruku. Nebolo to náhodné, bol to pevný, cielený stisk nejakej ruky. Bola to malá rúčka, horúca, ale pevná. Pozrel som sa vpravo, za ruku ma držalo dievčatko, asi päťročné. Mamka ho niesla na rukách, bola drobučká, lebo ináč by ho neuniesla. Prečo ma chytila za ruku? Nechápal som. Asi si ma s niekym splietla. Raz ma chytil jeden chlapec za ruku v hypermarkete, lebo si ma splietol s otcom. Keď sa na mňa pozrel, vytrhol ruku, skoro sa rozplakal a rýchlo utiekol za svojim otcom. Bolo to komické, milé. Dievča malo letné šatičky, ružové, biele ponožky, obité kolienka a copíky. Pozerala sa kdesi rovno a jej oči neskákali, neprenášala zrak po jednotlivých predmetoch, ľuďoch, dívala sa stále jedným smerom - bola slepá. Stále ma držala za ruku, už som vedel že to nie je náhoda, ale zámer.

     "Tatínku, ty hezky voníš...", povedala mi a otočila sa trochu tvárou smerom ku mne. Nedívala sa mi do očí, len niekde tým smerom, kde by som mal byť. Ráno som sa oholil a mám takú peknú toaletnú vodu, trochu som voňal, jak manekýn. Neodpovedal som nič, len som hm-kol. Nechcel som sa prezradiť, že to nie som ja, jej otec, bol som aj zvedavý, čo bude ďalej. Pozrel som na mamičku a ona na mňa. Nič sme nevraveli, ale v jej pohľade som čítal prosbu, aby som ešte chvíľu to divadlo hral. Akoby mi chcela povedať:
"Doprajte tomu dieťaťu chvíľu šťastia, neberte jej ilúzie..."
Bolo to trochu komické, ale zároveň smutné, dojímave.

     Mamička bola pekná, v strednom veku, tmavé vlasy, pekne upravená, nenalíčená, plnšej postavy, veľmi pekná, až vo mne hrklo. Mala letné šatky z ľahkého materiálu a drobulinkými nezábudkami. Na okrajoch jemná čipka. Išli s dievčatkom bohvie kde, možno do obchodu, na chlieb a maslo, možno k lekárovi, možno na vlak, neviem, neviem kam... Na jej tvári sa dal čítať príbeh. Bolo na nej vidno, že prežila šťastné chvíle, lebo kútiky úst sa jej stáčali hore, a v očiach mala iskru, ale okolo očí mala vrásky, ktoré vraveli, že zažila aj ťažké a zlé chvíle, nakoniec asi ako väčšina ľudí. Všetci prežívame radosti aj starosti.

     A kde je vlastne moravský taťka? Začalo mi to vŕtať hlavou. Existuje vôbec? Je tu niekde blízko, a len sa obzrel za nejakou sexi babou a zaostal? Počkaj bude sranda, keď sa tu zjaví a vrazí mi jednu po papuli. Aj som sa zľakol, a chcel som si ruku uvoľniť zo stisku dievčatka, ale ona nepustila, stisla ma ešte silnejšie. V tom stisku som cítil túžbu, cit, zvedavosť, tak som držal ďalej.

     A čo keď taťka neexistuje. Čo keď ich nechal, alebo zomrel, prešlo ho auto? Mal na stavbe úraz?  Bodol ho niekto do chrbta? Spadol na motorke pod kamión? Alebo sa na nich vykašlal? Kde je? Kde je jej otec? Teraz som nevedel. Myslí si to dievčatko že som jej otec, alebo vie že som cudzí chlap, a som len imaginárny otec, otec v jej predstavách, a hráme všetci traja komické divadlo?

     Usmial som sa na mamičku, a ona môj úsmev rozpačito opätovala. V očiach mala ospravedlnenie, smútok, aj radosť zároveň, akoby mi chcela poďakovať. Rozmýšľal som či nadviazať rozhovor, ale nechcel som rušiť čaro tejto chvíle. Začal som si uvedomovať, že nielen oni dve z toho majú zážitok, ale aj ja. V hlave mi začali víriť myšlienky: Kde je moja manželka? Kde je moja dcéra? Prečo som sa neoženil? Prečo som nesplodil dcéru? Dnes by som ju nosil na rukách, hladkal by som ju po vlasoch, bozkával na líce a držal za ruku. Držal by som vlastnú dcéru za ruku, ako teraz držím toto slepé dievčatko. Môj život je prázdny, chodím do roboty, vozím sa na motorke, pijem pivo, chodím k moru, sem-tam zbalím nejakú pipku na jednu noc, zahrám si biliárd, polyžujem, bicyklujem - ale sám. Večer si líham sám. Keď som chorý, nikto mi neuvarí čaj, nikto mi neutrie pot z čela. Keď mám problém, nikto mi neporadí, nikto ma nevypočuje, a keď mám radosť, nikto sa neteší spolu so mnou, moje úspechy idú do prázdna, samota, samota, samota, samota, toto je moja samota, a prázdno...

     Asi vyhľadám svoju dávnu lásku, a ak ešte nie je vydatá, pokúsim sa obnoviť zašlé city. Prečo sme sa vlastne rozišli? Už ani neviem. Asi to bola nejaká blbosť, ja som bol frajer, pyšný mladík, ona bola hrdá dáma... Aj keď sme sa mali veľmi radi, rozišli sme sa, lebo sme nevedeli prekonať svoju pýchu, ani ja, ani ona. Začnem  od seba. Prídem za ňou, ospravedlním sa jej, pozvem ju na kávu, pokecáme,... možno ešte preskočí iskra.

     Išli sme takto hodný kus po chodníku spolu. Slepé dievčatko ma držalo za ruku, nič nevravela, nechcela to pokaziť. Mamička sa občas ukradomky na mňa pozrela, a ja som blúdil myšlienkami po svojich starých láskach, po svojom premrhanom živote.

     Ambulancia mojej zubárky bola tu, zrazu som znervóznel, zneistel. Vyslobodil som si ruku zo zovretia dievčatka, usmial sa na mamičku:
"Dovidenia, dievčatá, prajem Vám pekný deň."
"Nashledanou pane, a děkuji."
"Nazdar tatínku, přijď už domů..."
Zabočil som do budovy a viac som ich nevidel.

     Zubárka mala na dverách napísané, že ambulancia sa presťahovala na adresu tam a tam... ani si už nepamätám, že kde... A navyše bola nedeľa, dnes trochu nevšedný, sviatočný deň. Jak to, že je dnes nedeľa, čo mi preskakuje? Šiel som domov, v hlave mi vírili myšlienky, bol to silný zážitok, ani si nepamätám, ako som sa dostal domov. Vybral som motorku, batériu som dal pod nabíjačku, dofúkal pneumatiky na správny tlak, zo sedadla som zmietol myšacie hovienka, celú som ju vyleštil a pomocou štartovacích káblov napojených na autobatériu som ju naštartoval. Najprv kašľala, valil sa z nej hustý dym, mala nepravidelný chod, ale keď sa spálili všetky usadeniny, jej chod sa ustálil, prestala dymiť, znížil som otáčky, termostat zopol ventilátor na chladiči. Bola pripravená na prvú jarnú jazdu.

     Myšlienky sa mi stále vracali za slepým dievčatkom a jej mamičkou. Odrazu som si uvedomil, že nepôjdem za svojou starou láskou, ale že chcem slepé dievčatko a jej mamičku. Obe boli krásne. Už viem čo chcem, chcem držať za ruku slepé dievčatko. chcem ju nosiť na rukách, rozprávať jej rozprávky, príbehy, chcem sa o ňu starať, byť jej otcom. A chcem jej krásnu mamičku. Chcem ich obe chrániť, chcem s nimi žiť, asi som sa zaľúbil, do oboch. Nájdem ich, musím ich nájsť... Ale neviem o nich nič, ani meno, ani odkiaľ sú, kam išli, ani stopy. Len ich tváre... Prečo som sa neopýtal aspoň niečo?

     Mesiac som chodil po Brne, na motorke, pešo, električkou. Všade som ich hľadal, dokonca som sa niektorých ľudí aj pýtal, či nepoznajú slepé dievčatko také a také,...

     Nič,... Už som ich nikdy nevidel... a ostal mi zase len prázdny život bez stisku detskej rúčky...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára