sobota, 18. februára 2017

Jožko

     Keď som bol ešte maličký chlapec, mal som kamaráta Jožka. Bývali sme v Martine v bytovom dome. Moja mama, Danuška, pôvodom chachařka z Orlové, ma veľmi čičíkala, lebo som bol najmladší, teda maznáčik. Tak ma aj vychovávala, preto sa dodnes bojím bitky a každého hrubého násilia, uprednostňujem vecnú argumentáciu a citlivý prístup. Som proste mäkkýš.

    Môj otec Ferko, pôvodom napoly z Olomouca a napoly z Krompach, vyrastal bez otca. Keď mal rok, otec odišiel do Kanady a viac ho nevidel. Detstvo prežil iba s mamkou, ktorá bola silná katolíčka, takmer náboženská fanatička, a sestrou Vierkou, ktorá bola fyzicky deformovaná od detskej obrny. Oni dve, stará mama a Vierka ma tiež "nosili na rukách" a splnili mi všetko, čo som si len pomyslel. Preto som k nim chodil veľmi rád, však som sa tam mal jak kráľ. Stará mama mi dokonca robila koňa a ja som jej na chbte cválal, len Vierka ma potom prehovorila, že stará mama už nevládze robiť koňa. Otec ma nikdy nepobozkal, ani nepohladil, vraj, chlapi sa nebozkajú, čo mi veľmi chýbalo, ale mal ma veľmi rád, cítil som to z jeho správania. Jeho najvyššie krédo bolo "čestné slovo". On keď niečo sľúbil, dodržal to aj keby ho to malo stáť život - doslova a dopísmena. V jeden deň predal záhradku v Martine aj s chatkou za 9.000 Kčs, podali si ruky, a na druhý deň mu iný záujemca dával 21.000 Kčs. Ešte mohol cúvnuť, zamotať, dačo si vymyslieť, ale on nie, dal slovo a to platí. Celý život ho ľudia zneužívali pre toto.

     Moja sestra Tánička bola odo mňa o štyri a pol roka staršia, a často na to doplácala. Mama nám napríklad kúpila dva banány (žili sme skromne a kilo sa nikdy nekúpilo), ja som svoj rýchlosťou blesku zožral, a Táňa si svoj šetrila. Potom som začal revať, že:
     "Táňa má banán, aj ja chcééém..., aj ja chcééém..." (Bol som sviňa...),
a mama, aby som dal pokoj, jej vždy polovicu odlomila a dala mne so slovami:
     "Mala si ho zjesť, a nie provokovať."

     S Táničkou sme mali vždy dobrý vzťah. Ona spievala idiotské pesničky, tým ma vrcholne provokovala, a ja som potom do nej hádzal kuchynské nože. Jeden sa jej zapichol do lýtka. Raz mi aj vylepila zaucho, lebo som bol sopliak, a nevedel som sa vpratať do kože. Neskôr, keď som zmohutnel, rozmaznaný sopliak som zostal, ale už som mal toľko fyzickej sily, že sme sa už nebili.
     Ešte sme mali jeden pekný (pre mňa) zážitok. Išla na ťažkú skúšku na lekárskej fakulte, a ja som akurát bol pri nej na internáte, vraví mi:
     "Opľuj ma!"
     "Čo ti šibe? Prečo by som mal na teba pľuť?"
     "No šak ma opľuj!"
So slovami "Keď chceš...", som nazbieral plné ústa slín a fľusol som jej ich do tváre.
     "Ty sviňa, to malo byť len symbolicky, pre šťastie..."
Tak toto som netušil, nevedel som, že to sa akože "Tfuj, tfuj, tfuj..." pľuje pre šťastie. Ale pomohlo, skúšku spravila. Dodnes sa na tom rehoceme, keď si na to spomenieme. Mám ju veľmi rád, a nikdy sme sa na ničom neškriepili, ak nerátam detské roky.

     Ale chcel som o svojom kamarátovi Jožkovi. Jožko bol plyšový macko hnedej farby. Bol veľký tak cca 20 cm, mal svetlé chodidlá, packy, tváričku. Očká mal z čiernych korálok, noštek z čiernej nitky a ústočká z červenej. Bol to najkrajší a najlepší macko na svete. Mal som samozrejme aj iný zverinec: opicu Olgu, koníka Pejka, a už si ani nepamätám čo všetko, ale Jožko bol primus. Bol naj. Všade so mnou chodil. Keď som obedoval, sedel na stole vedľa taniera, najprv som dal jemu, až potom sebe. V noci so mnou spal, pozakrývaný až po uši, len ráno som nikdy nechápal, prečo bol na druhej strane izby, na stolíku, aj s Olgou a Pejkom. Však všetci večer spali so mnou, ale v noci asi odišli preč.
     Jožka som samozrejme nosil aj vonku. Mal som ho za teplákmi, pod gumičkou na bruchu, len ruky a hlava mu trčali. Jožko bol aj akrobat, hádzal som ho do výšky, robil saltá, kotrmelce, nie vždy sa podarili, tak často pristál na zemi, na asfalte, či na kameňoch a na dlážke. Potom som ho vzal na ruky a mojkal ho so slovami:
     "Jój, spadol si Jožko, chudáčik, buchol si sa? Udrel si sa? No načo skáčeš..., prečo sa divočíš..., čo toľko vystrájaš..., tak ti treba"
A hrali sme sa ďalej.
     Jožko bol aj môj najtajnejší dôverník. Ale dokázal mlčať, nikdy nič nevyzradil. Keď na mňa otec vytiahol remeň, prvý bol Jožko, čo som sa mu posťažoval. Otec na mňa síce remeň vyťahoval, ale nikdy ma nezbil, len ma tak strašil, psychický teror. A keď som dačo vyviedol, povedal mi:
     "No, večer sa budeme rovnať! Priprav si zadok, remeň ťa neminie."
A už som mal skazený deň. Až do večera som sa bál, že čo bude. Večer nebolo nič, otec už nič neriešil, však som bol malý chlapec, mamkin maznáčik.
     Zato Jožko bol potom následne skritizovaný:
     "Vidíš, to pre teba otec na mňa kričal, vymýšľaš somariny a ja potom dostanem."

     Chudák Jožko, ten si pri mne vytrpel. Bol špinavý (aj keď ho mama občas strčila do práčky), otrhaný, mal jazvy po celom tele, odtrhnuté oko, ucho mu jedno viselo, druhé už nemal, slama sa mu sypala z brucha (stehy po operácii sa mu otvorili), celý bol už na pokraji síl - rozpadával sa. Ale nevadí, ľúbil som ho, môjho miláčika. Všetko čo robila mama mne, potom som robil ja jemu. Ako ma mama hladkala a mojkala, potom som hladkal a mojkal ja Jožka.

    Ale raz večer sme ľahli spať, a ráno bol pri mne dajaký cudzí maco. Pozerám na neho, smrdel za novotou, nemal ani škrabanec, úplne nový. (Mama už môjho Jožka nedokázala dať dokopy, tak kúpila nového).
     "Kde je Jožko?", zreval som so slzami v očiach, lebo som tušil nejakú zradu, mama ho už medzitým vyhodila do kontajnera.
     "Však tu je Jožko, pri tebe..."
     "To nie je Jožko!", chytil som ho od zúrivosti aj žiaľu, a hodil som ho do kúta, cez celú izbu.
Mama videla že je zle. Pokúšala sa ma nejako presvedčiť, čičíkať, nič nepomohlo. Reval som, že chcem Jožka, a nechcel som sa utíšiť. Trvalo to možno hodinu, už neviem presne koľko, a potom mama dostala nápad. Vedela že som citlivá povaha, tak začala:
     "Pozri jak ten macko v kúte plače. Ty si ho tak hodil do kúta, on tam teraz plače, je mu zima, je tam sám, nikto ho nepohladká, chudáčik. Pozri, plače, slzy mu idú, že si ho zahodil, odkopol, a on k tebe prišiel s takou nádejou, že budete kamaráti, že sa budete spolu hrať."
     Samozrejme že to zabralo, mama bola psychológ, a vedela čo na mňa platí. Najprv som prestal revať, spozornel som, začal som uvažovať. Strašne mi toho nového macka prišlo ľúto. Pomaly som vstal, zobral som nového Jožka zo zeme, privinul som si ho k hrudi a mama sa usmiala, lebo už sme boli svoji. Na starého Jožka som zabudol v tej sekunde, a už som mal nového.
     Dal som si ho za gumu na brucho do teplákov a už sme šli do blata sa hrať. Po nejakom čase už vyzeral podobne biedne ako ten starý vyhodený.
     Dnes, keď som už starý dedo, sedí môj Jožko vedľa mňa na stole, usmieva sa, a pripomína mi moje útle detstvo. Jedno uško nemá, na pleci má dieru, a hlavu má smutne zvesenú. Občas si ho zoberiem na ruky, priviniem k hrudi, zavriem oči, a zase som malý Janíčko so svojim Jožkom, aspoň na chvíľu...

4 komentáre:

  1. Ahoj Janík, nádherné !!!
    Moc se mi líbí i ty předchozí příběhy. Těším se na další.
    Měj se krásně a pozdravuj Marušku. Jana

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jeeeej Janko to je nádherne napísane :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A ja by som priložila aj original foto, toho si maľoval :-)

      Odstrániť