pondelok, 6. februára 2017

Milan

     Milan bol prototyp úspešného muža. Muž stredného veku, dobre stavaný, dobre oblečený s výborným spoločenským postavením - dobrá partia. 
     Krásna a múdra manželka Vierka, všetci ju chceli mať, syn Karol, študent na vysokej škole VŠMU, odbor dramaturgia, dcéra Jožka, poslucháčka druhého ročníka medicíny, miesto v nemocnici na Kramároch vopred zabezpečené. Krásny dom, štyri autá, dobré známosti, len žiť, tešiť sa zo života a žiť.

     Navyše Milan nebol žiaden suchár. Bol to extrovert, veselý, pohotový, zhovorčivý. Na všetky spoločenské akcie ich všetkých volali. Milan nikdy nepokazil žiadnu zábavu, a na každú situáciu vedel povedať vtip. Bol stredobodom v každej spoločnosti, a na Vierke si pásli oči všetci chlapi. Dlhé krásne nohy, pevné prsia, hlboké oči a tajuplný lišiacky vyzývavý úsmev. Keď sa na chlapa usmiala, chudák nevedel či ho balí, alebo sa len tak díva. Mala s tým aj problém, lebo chlapi po nej išli, a ich manželky za to Vieru neznášali. Ale všetko sa to dialo na hranici slušnosti a spoločenskej prijateľnosti.

     Milan svojim prirodzeným šarmom vedel zariadiť veľa vecí. Robil sprostredkovateľa pri riešení kadejakých problémov. Vedel zariadiť prijatie na VŠ, operáciu u dobrého chirurga, schválenie sporného stavebného povolenia, zahladenie problémov so šoférovaním pod vplyvom alkoholu, priklonenie sa sudcu na správnu stranu, a kadejaké iné záležitosti, pre bežného smrtelníka nedostupné. Jeho obľúbená veta bola:
     "Kto umí, ten ví."
Robil to nezištne, nebral za to ani peniaze, ale budoval si sieť vďačných ľudí, u ktorých si potom zase vybral službu, ktorú potreboval. Korupcia jak hovädo, niečo na spôsom talianskych krsných otcov, akurát tu nešlo o vraždy ani lúpeže, len o drobné protislužby na hrane zákona. Život jak v perinke.

     Ale raz sa to zlomilo...
     "Milan, čo je s tebou?", pýtala sa Vierka.
     "Ani neviem, dajakú mám depku, či čo. Počuj dnes nejdem ku Kramerovcom, ostanem doma, povedz že som chorý, choď sama."
     "Sama nejdem, zas ma tam budú chlapi baliť, obliekaj sa."

     Ten večer sedel Milan v kúte, obšíval sa, najradšej by vypadol dakde do lesa, či na kraj jazera. Vôbec už nemal chuť šaškovať a baviť "milú" spoločnosť, už DOSŤ!
     "Milan, povedz nejaký vtip, je to tu nejaké skleslé...", dobiedzal Karol, oslávenec. Milan vstal, ale nemohol, nechcel si spomenúť. Všetci si všimli, že niečo nie je v poriadku.

     Ráno Milan prišiel do roboty o hodinu neskôr. Nemal pracovnú dobu, bol top manažér, ale bolo to prvýkrát za posledné roky, čo prišiel neskoro.

     Zmenil sa, bujaré porady, plné brain storming diskusií sa zmenili na krátke, suché pokyny. Začal uprednostňovať elektronickú komunikáciu pred osobnou. Telefóny dvíhal nerád, najprv ich nechal dlho zvoniť a potom hovoril stručne a chladne. V robote, aj v spoločnosti sa o tom začalo pošuškávať, priamo sa ho ale na to nikto nespýtal.

     Na rodinných oslavách, návštevách - podobne. Milan už nikoho nezabával, nevtipkoval. Na otázky odpovedal formou testu: áno / nie, maximálne holou vetou. Rozvinuté vety a súvetia sa stali minulosťou.

     Psychiater, kam ho nasilu dotisla Viera, mu zobral krv, porobil kadejaké vyšetrenia, predpísal nejaké tabletky, napichal do neho testosterón a iné hormóny, ale nič. Nakoniec mu povedal:
     "Milan, vieš že som najlepší cvokár v širokom okolí, ale ja fakt neviem čo ti je. Všetky výsledky máš v norme, všetky testy v poriadku, neviem čo to je, buď hráš komédiu, alebo máš dajakú exotickú chorobu."

     Ale Milan vedel čo to je. Mal po krk toho všetkého, začal si uvedomovať aký bol trápny, keď šaškoval, keď sa všetci rehotali na jeho duchaplných vtipoch (a poza chrbát sa rehotali na ňom). Poskladal si mozaiku príbehov, poznámok a narážok, a zistil, že jeho úchvatná Vierka ho podvádza s Ďurom, Kristiánom a nakoniec aj s tým debilom Ferom, čo ho tak neznášal.

     Preč, preč, preč odtiaľto, ďaleko preč, kde niet ani živej duše, budem sám, nikto 
sa mi nebude smiať, nikto ma nebude využívať, zneužívať.

     Prečo mám aj deti také? 
     
     Synček, pán dramaturg Karolko si už nevidí na koniec nosa. Posledne, keď opitý roztrepal svojho mercedesa, a vybavoval som mu vodičák, ešte mi vynadal, že aký ty si frajer, keď ma skoro zo školy vyhodili, to nevieš ani takú maličkosť vybaviť? 

     Dcéru som vyťahoval z marihuanovej aféry, a keď som jej dohováral, tak mi vylepila zaucho. Áno, tá moja malá milovaná Jožka mi vylepila zaucho. Mne otcovi, čo som ju nosil na rukách a dlaždil som jej cestu životom ružami a peniazmi. Tam som to dopracoval svojim humorom, starostlivosťou a dobrotou. Kde som spravil chybu? Kde? Však som bol aj prísny, keď bolo treba, ale asi moc nie...

     Milan sa začal pripravovať na odchod zo sveta civilizácie. Už vedel čo chce. Nechá im tu všetky majetky, autá, vilu, peniaze, chatu v tatrách, penzión v Chorvátsku, obleky, mobily, hodinky, obrazy. Vierka má milencov, tí sa o ňu isto postarajú, dramaturg Karolko je véééľmi šikovný a papuľnatý, isto sa nestratí, a medička Jožka môže fackovať skúšajúcich profesorov. Má dosť nápadníkov, čo ju kŕmia mariškou, nech sa o ňu starajú.

     Vybavil si zbrojný preukaz, kúpil si pištol Glock 19, guľovnicu Sauer 202 a na čierno si  Zohnal malorážku Norinco JW15A, ktorú si dovybavil optikou s kolimátorom a tlmičom. K tomu nakúpil obrovské množstvo streliva, akoby sa pripravoval na tretiu svetovú vojnu a všetko navozil do najodľahlejšej garáže blízko lesa v zastrčenej dedine v horách, ktorú kúpil za babku na cudzie meno. Taktiež si kúpil kladkovú kušu PSE RDX 400 s optikou, nože sekery, povrazy, spacie vaky, kanady, zimné oblečenie, maskáče a pripravil si dostatočnú hotovosť. Všetko spravil tak, aby sa dlho nemusel objaviť medzi ľuďmi, najlepšie už nikdy.

     Doma sa už s nikým nerozprával, Viera už cítila že sa niečo stane a začala piť. 

     Nastal deň "D". Milan sa obliekol do civilu, telefón, kľúče, a všetko ostatné nechal doma, vzal si len občiansky a zdravotný preukaz a zabuchol dvere za svojou minulosťou. Šiel pešo k tej svojej garáži, na pleci mal iba spací vak. Prešiel 30 km, zotmelo sa. Keďže nemal kondičku, boleli ho nohy a mal hlad. Zašiel na kraj lesa, tam si našiel vhodné miesto na spanie, a vybral z vrecka chlieb so šunkou. Možno posledný chlieb v živote. Zabalil sa do spacáku a ľahol spať. Keďže spal sám v lese asi prvýkrát v živote, bola to strašná noc. Bola mu zima, po spacáku mu behali mravce a iné chrobáky, budili ho strašidelné zvuky. Snívali sa mu medvede, vlci, jelene s ostrými parohami, ale odrazu cítil uvolnenie. Oslobodenie. Všetko napätie z neho vyprchalo, po tele sa mu rozlial lenivý teplý pocit ničnerobenia, blaženého odpočinku, spánku, slobody. Nemusel rozprávať debilné vtipy, nemusel si dávať pozor, aby si neokydal košeľu s červeným vínom, nemusel zazerať kde zas odbehla Viera a s kým...
     Snívalo sa mu, že nemusí ísť medzi ľudí. Nemusí ísť do práce, nepotrebuje počítač, nezvoní mu telefón, nehrá rádio, z obývačky nehučí televízor s debilnými seriálmi. Neškerí sa na neho zdrogovaná dcéra Jožka, nezazerá na neho spuchnutý synček, ožran pán dramaturg Karolko, vždy veselá a milá úlisná koketná pripitá pani Vieročka s dlhými promiskuitnými nohami a poddajnými zvodnými kozami, vždy ochotná obveseliť Ďura, Kristiána a debila Fera a ešte nevie koho.
     Netreba plniť plán, navyšovať portfólio služieb, skvalitňovať členskú základňu, 
vymýšľať ako ponížiť daňový základ, špekulovať ako sa dostať na kobylku ministrovi hospodárstva a čo vytiahnúť na ministra financií, či premiéra. Ako zohnať zase prachy na predvolebnú kampaň "našej" spriaznenej politickej strany.

     Nič, prd, nič, len prežiť. Chodiť po lese, vyhýbať sa všetkým ľuďom čo sa tu po lese motajú, byť ticho, zohnať niečo pod zub, streliť, či chytiť do pasve nejakého zajačika, bažanta, či srnčeka. Ako ho opražiť, nasoliť, zaúdiť, ako ho odložiť na tri dni, aby nemusel každý deň strieľať. Ako sa v noci zahriať, keď je vonku mráz, ako odplašiť medveďa, keď sa motá nablízku.

     Milan si vybudoval chatrč na veľmi stŕmom a ťažko prístupnom mieste. Bolo to v hustom poraste, pod skalou, kde nechodili ani hubári, ani lesníci, a nebola tam ani ťažba. Nikdy tam nekládol oheň, ani nerobil hluk, aby tam neprilákal žiadneho človeka. Chatrč bola čiastočne v zemi, čiastočne nad zemou. Bola dobre odvodnená, suchučká, dobre zaizolovaná a perfektne zamaskovaná. Chodil tam len spať. Na prístupovej ceste mal z lian urobený alarm, keby sa dakto priblížil, liana zahrkala plechovkou. Veľakrát ho zobudila zver, čo tam zakopla o alarm. Na prípravu stravy a iné činnosti využíval vzdialenejšie existujúce ohnisko, aby nebol nápadný. Dával však pozor, aby tam nikto nebol, a keď sa blížili nejaké osoby, tak tíško nepozorovane zutekal a schoval sa.

     Žil tam niekoľko rokov. Schudol na kosť, najprv rozprával sám zo sebou, neskôr prestal rozprávať celkom. Živil sa len tým, čo tam ulovil, nazbieral. Raz ho tam našiel lesník Cyril a hrozilo, že príde o svoj raj, že ho Cyril prezradí, že bude mať problémy s políciou, s lesnou správou. Vyrozprával mu s artikulačnými problémami  svoj príbeh, a podaroval mu svoju guľovnicu, ktorú aj tak nepotreboval. Cyril s ním súcitil, lebo tiež mal podobné problémy s ľuďmi, a tak sa zblížili. Nechal ho tam v lese na pokoji a približne raz mesačne sa u neho stavil, doniesol mu chlieb, soľ a čierny čaj. Milan mu dal hríby, či nejakú vystrúhanú paličku, píšťalku, občas totiž vyrezával do dreva pekné motívy. Potom len tak sedeli a mlčali, lebo s Milanom sa aj tak nedalo plynule rozprávať. Fajčili. Milan sa vždy pri fajčení rozplakal, a Cyril sa ho nikdy nič nepýtal. Čo mal vedieť vedel. Cyril bol ozajstný priateľ, lebo nič od neho nechcel a aj tu guľovnicu mu priniesol naspäť:
     "Milan, tu máš tú flintu. Nemal som ju od Teba zobrať."
     "Však nechaj,... ty,... tvoja..., ja - netreba, ehmmm, ehmm..., prosím."
     Už nedokázal ani plynule rozprávať, nechcel už nikoho vidieť, iba Cyrilovi sa potešil. 

     Milan začal divieť. Úplne stratil kontakt s civilizáciou. Už nerozprával, ani už nemyslel na svoju rodinu, na svojich "priateľov", aj zabudol čo robil, ako žil. Poznal už detailne každý kúsok lesa, každú vetvičku v okolí 50 km. Zver mohol spočítať úplne presne. Aj zver sa ho už nebála, niektoré väčšie kusy stretával pravidelne. Lovil len drobnú zver, a len k obžive. Vedel sa už perfektne orientovať vo dne aj v noci, vedel už čo kde rastie, čo kde uloví. Pušky nepotreboval, vedel loviť do pasce a s kušou strieľal lepšie ako s malorážkou. A hlavne potichu. Párkrát bol chorý, raz sa prebral z horúčky až po troch dňoch a trápil ho silný kašeľ, ale dostal sa z toho. Cyril mu pobyt trošku spríjemňoval svojimi mesačnými návštevami, ale Milan nechcel aby Cyril rozprával. Nechcel nič počuť o ľuďoch, o civilizácii. Len tak sedeli, fajčili. A keď Cyril odišiel, uzavrel sa zase do svojej samoty.

     Dramaturg syn Karol skončil vo vezení za bitku pod vplyvom alkoholu. Dostal dva roky natvrdo. Po prepustení odišiel do Talianska, kde sa dal najať na loď a začal život čašníka na výletnej lodi. Spoznal tu mulatku Evelyn s ktorou sa neskôr usadil v Ríme.

     Dcéru Jožku vyhodili zo školy, ale zachránila ju sestra Anna-Mária, ktorá ju vzala k sebe a obrátila jej nesamostatnú dušu na vieru v boha. Jožka si začala uvedomovať svoju malosť, a postupne sa z nej stala vyrovnaná a múdra žena. Ostala v službách cirkvi, a už nikdy nevzala do rúk žiadnu omamnú látku, čiže ani alkohol, ani cigaretu.

     Krásnu Vieru jej milenci ošklbali o všetok majetok. Prepadla alkoholu, a keď už nemala nič, šla robiť upratovačku v hoteli, kde mala ubytovanie aj stravu. Tých pár euro, čo jej ešte ostalo na výplatu, pomaličky roztápila v alkohole. Keď bola opitá, rozprávala aká ona bola kedysi pani.
     Koncom marca išiel Cyril hore, pozrieť mlčanlivého spoločenského stroskotanca. Bolo mu clivo, lebo sa zase pohádal s manželkou, a potreboval vidieť človeka, ktorý je ešte viac nešťastný ako on. Už sa tešil, vo vrecku mal cigarety, ploskáča domácej pálenky, a vo vaku bochník chleba. Milan mal chlieb strašne rád. Pribalil ešte kúsok údenej slaniny a škriabal sa hore. Sem-tam bol ešte sneh, sem-tam už vykukovali smrže a výhonky bukov a prvé jarné kvety. Zadýchal sa, lebo to bolo vysoko, ďaleko.
     Bol pár metrov od Milanovej chyži a videl, že niečo nie je v poriadku. Dvere otvorené, a z vnútra vyletela vrana. Vošiel dnu, Milan ležal v skrčenej polohe, oči už mal vyžraté, v hlave mal iba dve obrovské diery, chrobáky mu rozožrali aj mäkké časti tváre, ani sa už nedalo poznať či je to on. Položil vedľa neho cigarety, ploskáča, chlieb a slaninu, prežehnal sa a polohlasom povedal:
     "Zbohom priateľu."

     Zavrel dvierka, vzal lopatu a začal chyžku zasypávať hlinou. Stačilo zhora hádzať hlinu na vchod a na časť strechy, ktorá trčala, a za hodinu neostalo ani stopy po nejakej chyžke. Milan bol pochovaný sám so svojou samotou. Cyril na to miesto už nikdy neprišiel, len v krčme rozprával občas príbeh o pustovníkovi Milanovi, ktorý mu aj tak nikto neveril.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára