streda, 25. decembra 2013

Motorka v garáži

Bol som včera v garáži a počujem nejaký rozhovor.
Čo mi šibe?
To motorka sa vadila sama zo sebou. Ostal som teda v kľude a počúvam.

Kolesá: "Psha, keby nie my, asi by ste sa moc nevozili.
Všade jazdíme, po asfalte, po bahne, po vode, po lístí, šotoline, sme naj..."

Rám: "Hej, hej, po hovnách tiež jazdíte, minule ste prešli po kravských lajnách, a ja som to schytal.
A šéf ma dva týždne neumyl, fuj. Kto drží celú bandu pokope? No ja, rám.
Všetky nárazy, pevne držím, všetkých Vás nosím"

Motor: "Kľud panstvo, kľud. Kto vás ťahá? Moje kone a kilo vaty čo mám v sebe, a aj ňutonmetre.
Bezo mňa sa môžte tak akurát spúšťať dole briežkom, ... hahaha, po holej riti. Smarkači!"

Výfuk: "Ale tie smradľavé prdy schytám ja. A tie zvuky, keď nie ja, asi by nás nehomologizovali.
A keď ma dáte preč, zoberú vám papiere polic'm'ni a môžte ísť na STK."

Brzdy: "Bez nás sa vysypete na prvej zatáčke. Jazdíte všetci jak blázni.
Ešteže sme tu my, brzdy. (Hore nos)"

Nádrž: "A kto vás kojí, napája? Lajda bandácka. Tlačiť, tlačiť, tlačiť."

Karburátor: "No aby vás to nezadrhlo, musím vám to všetko správne namiešať, ináč sa zachľustnete, zahltíte, zaplavíte."

Sviečka: "A kto za vás myslí? Ešteže mne jedinej to tu páli.
Samozrejme v spolupráci s mojim alternujúcim kolegom."

Riadiaca jednotka: "Bez mozgu sa nepohnete."

Akumulátor: "A ja si schovám trochu energie, aby som vás všetkých pobudila, lenivci."

Prevodovka: "Všetko tu za vás prispôsobujem, otáčky od motora, pohon kolesa, hore brehom, dole brehom..."

"A ja to spájam, rozpájam, šmýkam, kĺžem...", ozvala sa aj spojka.

Perá, tlmiče: "My rozmaznávame zadok šéfa."

Sedadlo: "Ja to furt schytám, minule mu cvrklo, furt do mňa prdí, a na jednej zatáčke ma dokonca osral, somár jeden, ani jazdiť nevie..."

Riadidlá: Ja som vedúci. Kam ja poviem, tam pôjdeme, a basta, určujem smer.

Blatníky: "Ale psí hovínka zbieram ja."

EČV: "A ja vás identifikujem."

"Bonzák, bonzák! Kvôli Tebe musíme dodržiavať zákon...", ozvali sa všetci.

Nechal som ich nech sa hádajú.
Aj tak peňaženku na benzín nosím ja, hehe.
Ale je pravda, že občas idú tam kam oni chcú, a nie kam chcem ja...



nedeľa, 24. novembra 2013

Ako som v zime prestal jazdiť na babete

     Bolo to kedysi v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Bol som mladý inžinier, elektrotechnik, zamestnanec veľkého podniku v malom meste. Konkrétne Vihorlat, národný podnik, Snina. Robil som projektanta elektro na strojoch, ktoré sme vyvíjali. 
     Býval som v paneláku s manželkou a dvoma malými chlapcami, dcéra ešte nebola na svete, ešte sa len plánovala. Život bol v podstate nalinajkovaný na desiatky rokov dopredu, nebolo o čom špekulovať. Ráno do práce, poobede z práce, doma pomôcť manželke s domácnosťou, cez víkend nejaká robota, zábava a tak dookola.
     Pešo som mal do práce cca 15 minút po bránu, a z brány na tepláreň, kde som chvíľu pracoval, ešte ďalších 15 minút. Bola to skoro hodina denne, za každého počasia. Strata času, potreboval som to nejako skrátiť. Neskôr som jazdil na bicykli, ale ani to nebolo ono.

     Kúpil som si od ruky babetu, dvojrýchlostnú. Peňazí nazvyš určite nebolo, ale na babetu som naškrabal. Bola to radosť. Vozil som sa ako malý Janko, a tešil sa z každej zákruty. Len ma sralo, že to išlo dosť pomaly, stále som študoval ako zvýšiť výkon. Dokonca som špekuloval, že tam dám motor z 250-tky. Policajti by si možno nevšimli a STK ešte neexistovalo, dokonca ani prilbu nebolo treba. Všetko ale ostalo len v rovine špekulácií, nebolo času, neboli peniaze, nebola dielňa, len som tak sníval. Dnes už by som to vedel spraviť. Veľkú motorku som kúpiť nemohol, mal som vodičák iba B a M.
     V lete super, za dažďa mierneho sa dalo, ale prišla zima. Čo teraz? Skúšal som ako ďalej. Zistil som, že pri tej závratnej rýchlosti, keď som mal rukavice, šál, dobrú vetrovku a čiapku s brmbolcom, dalo sa tie 4 km prejsť aj na babete, bez výraznej straty telesnej teploty. Zas to nebolo na druhý koniec okresu, ale len v areáli mesta. Kým som začal pociťovať zimu, už som bol na mieste. A keď bola veľmi tuhá zima, ubral som rýchlosť ešte na polovicu a tak sa jazdiť dalo.
     Horšie to však bolo na ceste. Pred križovatkou autá intenzívne brzdili, brzdami, nohami, očami, a aj tak zastavili až v polovici križovatky. ABS fungovalo vtedy len prerušovaným šliapaním na brzdový pedál. Sneh bol preto pred križovatkou vyblýskaný do zrkadlového ľadu, a niekedy to nebolo ani posypané. Vtedy bolo treba spustiť nohy na cestu a šmýkať nohy po zemi, a vytvoriť tak kontakt v štyroch bodoch, ako na bicykli s pomocnými kolieskami. Dosiahol som tak relatívne uspokojivú stabilitu, i keď nie vždy to bolo postačujúce.

     Jedného dňa, na ceste domov z práce, som sa blížil po zľadovatelej ceste ku križovatke. Križoval mi cestu obrovský náklaďák, Tatra 138, plne naložený čímsi, asi štrkom, neviem. Vtom sa moja stabilita nejakou nedefinovanou silou narušila, babeta spodo mňa ušla, padla na zem, a ja som ostal na štyroch, s vyvalenými očami, ako hladný pes. Tatra sa rútila rovno na mňa. Čo teraz? Rozmýšľam:
“Vstanem a rýchlo utečiem spod Tatry…”
“Ale ako?”
Vstať nešlo, bolo strašne klzko, a ak by som aj vstal, nestihol by som spod Tatry ujsť, a možno by som sa šmykol nazad, no čo teraz.”
“Asi ujdem po štyroch…”
V tej rýchlosti môj počítačový mozog vyhodnotil, že najlepšia varianta je, odpratať sa z cesty po štyroch, ako Dunčo. Začal som hrabať rukami a nohami a utekať po štyroch preč z cesty.
     No muselo to byť komické, lebo šofér Tatry pustil volant a rehotal sa jak pako, namiesto toho, aby brzdil, alebo stočil volant. On sa len rehotal, a pozeral, ako po štyroch leziem po zľadovatelej ceste. A ani nezastal, debil jeden…
     Keď som bol z dosahu jeho kolies, aj som si vydýchol. Ešte som sa obzeral, že kto ma videl, ale nebolo tam moc ľudí, tak môj zvierací beh našťastie nebol odmenený hurónskym smiechom.
     Ale zážitok to bol perfektný…



            Po niekoľkých dňoch, už som aj pozabudol na štvornohý únik spod Tatry, som zase šiel z teplárne domov - na babete. Cesta bola extrémne šmykľavá, použil som zase nohy ako pomocné kolieska. Vo Vihorlate vtedy pracovalo asi 5000 zamestnancov, a keď zahúkala siréna o 14:30, hlavný roj zamestnancov z rannej smeny sa hrnul masovo k východu. Chodník bol plný, možno päťstup, odhadujem reálne cca 300 až 500 ľudí.
No a vtom sa to stalo. Moje stabilizačné kolieska (nohy) vyleteli do vzduchu, zošmykol som sa na brucho, ruky, nohy roztiahnuté, a točil a šmýkal som sa vedľa babety po špinavej ceste. Cesta bola sčasti posypaná čiernou škvárou, sčasti nie, sneh bol udupaný, vyšmýkaný do zrkadlového lesku. Bolo to také šmykľavé, že som sa tam na bruchu točil asi 10 metrov, a vôbec to nevyzeralo, že sa to zastaví. Babeta sa šmýkala vedľa mňa. Nebolo to bolestivé, vôbec som sa neudrel, len som sa na zem zosunul a šmýkal sa po bruchu na špinavej ceste, ale tá hanba, tá hanba, tá hááááánba..., óóóch majn got...
Všetci tí ľudia na mňa čumeli, akoby ešte nikdy nevideli babetu. Babetu videli, ale šmýkať sa debila po špinavej ceste isto nevideli. Teraz neviem či som ich počul, videl, alebo si len domýšľam. Ale isto ukazovali na mňa prstami, rehotali sa a vraveli:
“Kukaj na debila!”
“To je pako, v zime na motorke!”
“Ten bude vyzerať, keď vstane.”
“Tak mu treba, pakovi.”
“Šaleny…”
“To je Dostál, ten inžinier, poznáš ho ne?”
"Ten debil?"
“Somár…”
            Keď som sa pozbieral, ani som sa na ľudí nedíval, nemal som odvahu. Bol som špinavý od škváry a cestnej špiny, a v tvári som horel. Bol som červený jak puľak od hnevu, od hanby, od zlosti. Zúril som, hneval som sa sám na seba.
            To bola posledná kvapka mojej zimnej jazdy na babete. Babetu som odložil do pivnice, a potom som ju predal. Opäť som začal chodiť do práce pešo.

            

     Z toho plynie mravné ponaučenie:

NEJAZDI NA BABETE, KEĎ NEVIEŠ

nedeľa, 15. septembra 2013

Prírodopisné okienko

     Dnes, v septembrové nedeľné upršané ráno, som sa prebudil s bolesťou hlavy. Ja, starší človek, dávno po päťdesiatke, som meteosenzibilný. Počasie dokonale ovláda moju náladu, a začínam mať zlé tušenie, že aj zdravie. Čo spravíš...

     Tesne poobede som sa vybral von. Hlava ma môže bolieť aj doma, aj vonku, v lese na ňu možno zabudnem.
     Neviem prečo, ale v lese je najkrajšie (aspoň pre mňa), keď je sychravo. Keď je chladno, môže byť hmla, a môže aj slabučko mrholiť, presne tak je dnes - uff, to bude prechádzka.
     Môj dnešný cieľ: priehrada Starina. Chodím tu častejšie ako inde. Nevedel som čo ma na nej priťahuje, ale už viem: ticho, samota, voda.

     Je to ale problém, lebo k vode sa nesmie ísť. Je to vodárenská nádrž a ako by to vyzeralo, keby si tu volne chodil kde-kto. Keď ma tu dakedy načapú, zaplatím mastnú pokutu, ups, dúfam že nie, zas tu nechodím každý deň. Snažím sa k vode dostať nepozorovane, nie som tam dlho, nenosím svietiace krikľavé oblečenie, ale skôr šedé, zelené. Sadnem si na kraj lesa tak, aby som videl na vodu, mňa aby vidieť nebolo, najmä z hrádze. Jasné, že sa správam "ekologicky", nekladiem oheň, nehulákam, nestrieľam, nelovím ryby, ani zver, len tíško sedím, rozmýšľam, a kochám sa.
      Je to hlavne očista duše. Je tam strašne ticho, môžem si preberať myšlienky, ukladať, riešiť hlavne SVOJE vnútorné problémy.

     Dnes som nebral fotoaparát kvôli dažďu. Mám Canon zrkadlovku a dva objektívy, ale s manželkou Marienkou sa o neho bijeme. Bál som sa že zmokne, a nechcelo sa mi ho nosiť pod vetrovkou ako posledne. Chyba. Vždy keď idem do lesa, mám čo fotiť, a dnes tomu nebolo inak, aspoň s mobilom som si trochu vypomohol. Keď je dostatok svetla, aj s mobilom sa dajú urobiť použiteľné (pre web) fotografie.

    Auto som nechal pred rampou, zobral OP, mobil a pešo pokračoval. Ďalej môžu len peší, cyklisti, a motorové vozidlá na povolenie (rodáci, lesníci, tí čo tam pracujú, colníci...). Ja, turista, len pešo.
     Prešiel som tak cca 3 km a šiel tichúčko dole k vode. Pršať z neba prestalo, ale začalo pršalo zo stromov, aj tráva bola mokrá. Vonku je ale cca 13°C, takže pomerne teplo.

     Kedysi, pred pár rokmi som videl pri brehoch dookola plno pytliakov chytať ryby. Samé Košické, Prešovské a Humenské značky. Autom až k vode, udice a poďme. Museli to byť nejakí papaláši, lebo zákaz lovu rýb je tam asi od začiatku. Neskôr sa pytliactvo stalo trestným činom, a dnes sa tam boja chytať aj zamestnanci hrádze. Asi si to už nikto nedovolí a ak aj áno, tak sa dobre skryje, že sa ani sám nenájde.

     Konečne sedím pod stromom pri vode. Riť mám mokrú, lebo trávu podo mnou nikto nevysušil, nevadí, nie je mi zima. Moc sa nehýbem, samozrejme ani nerozprávam, nekašlem, nekýcham, len tak tíško rozmýšľam. Rozmýšľam o ničom a o všetkom, ani neviem o čom. Hlava si chodí kade sama chce, myslí na čo sama chce, ja jej v tom nebránim. Však aj hlava si chce oddýchnuť. Samozrejme prestala ma bolieť po pár krokoch v prírode - asi to ticho.

    Pod stromom
 
    Pod Stromom 2

     Pa hladine plávu divé kačky, vidím asi len 3 - 4 kusy, všetko samci. Jeden káčer predo mnou sa ponoril pod hladinu a asi 20 sekúnd ho nebolo. Potom sa vynoril asi 15m ďalej a v zobáku mal rybu - frajer. Potom sa plavil sa po hladine, a mňa udivovalo ako rýchlo ten frajer pláve. Okolo práve leteli ďalší dvaja. Jeden zapískal, normálne zapískal ako človek, až som sa obzrel, a ten na vode vzlietol a pridal sa k nim. Leteli tesne nad hladinou, skoro sa až dotýkali krídlami vody, približne 600 metrov, a pristáli na hladine. Doteraz som počul kačky iba gagotať, či kvákať, či čo, ale že pískajú, to som nevedel. Jojój, čo všetko ešte neviem... haha.
     No, a zarazilo ma, aký je to všestranný živočích. Nelieta síce jak bocian, či orol, ale lieta. Nepláve jak ryba, ale pláve, a dosť dlho vydrží pod vodou. A keď na to príde, aj po zemi vie urobiť pár krokov. A v zime má laby stále v ľadovej vode a vôbec mu to nevadí. Možno mu aj je zima, ale nesťažuje sa. Hmmm...

     Sedím kľudne ďalej, hlava zase kamsi blúdi a zrazu rovno predo mnou bobor. Neviem čo to bolo, či bobor alebo vydra alebo niečo podobné, ale asi bobor. Som v tomto amatér. Jeleňa od koňa rozoznám, ale to je asi tak všetko. Vynoril sa tesne pri brehu, poprevaľoval sa na chrbát, na brucho, párkrát sa ponoril, vynoril a potom zmizol. Isto si myslel že som strom, ináč by sa nepredvádzal. Stihol som s mobilom urobiť pár záberov, ale moc tam toho nevidno, dal som digitálny zoom a bobríka som zdigitalizoval. Pri troške predstavivosti sa dá aj dačo vidieť. Tu som najviac oľutoval, že fotoaparát je doma na poličke, do riti...
Vidno že som fotograf amatér, a nosím aparát len občas.
     A že som videl tohto zvera? Niekedy sa oplatí len tak tíško sedieť a nič nerobiť.

    Asi bobor


     V tej Starine musí byť rýb. Hladina sa stále čerila, občas sa nejaká rybka vyhodila nad hladinu. Viem si predstaviť aké kusy tam musia byť, isto cez meter a vyše 50 kg, isto.

    Našiel som na brehu aj toto. 
    Ale asi nie je medvedie, lebo neobsahuje zvončeky

     Moja Marienka ostala doma sama. Myslím na ňu. Dopoludnia som v robote, v podvečer som u syna na stavbe, je čas ísť pomaly naspäť, domov. Hlava vyvetraná, duša ukľudnená, pomaly idem.

     Kráčam popri brehu, chcem si omakať vodu, či je studená. Breh pri hladine je zablatený, skoro som sa s kanadou zaboril, musím ísť trochu ďalej. Voda nie je moc horúca, ale ani ľadová, odhadujem na 15°C, ale môžem sa mýliť. Merať vodu rukou je dosť nepresné meranie, by som povedal. Haha. Taká je na omak ani moc studená, ale ani teplá, taká jak v septembri. Aspoň na hladine.
     Idem ďalej popri brehu, stromy sú dohryzené (asi od bobrov), niektoré sú sťaté k zemi. Musia mať riadne ostré zubiská. Na pritiľahlom brehu zátoky, cca 50 metrov odo mňa som videl štyri či päť obrovských dier. Vyzeralo to ako kanálizácia, priemer možno 50cm. Zase len tipujem, či to nebudú nory tých bobrov, neviem, len tipujem.

    Nadjedený strom                                          Kanalizácia?
 

    Je tu všade nepredstaviteľné ticho, ani mucha nič nepočuje, pozrite sa





     Urobím pár záberov a kráčam ďalej. Počujem tlkot vlstného srdca, počujem svoj dych, svoje kroky, a v diaľke veľmi tichúčko strašne slabý hukot. Akoby niekde za kopcom čosi hučalo, autá, fabriky, hudba, zmes všetkých priemyselných zvukov. Ani neviem či to naozaj počujem, možno si len myslím, že to počujem, možno mi len v hlave trošku hučí - sám neviem..., je to len taký pocit. Ako keď sa ti niečo zdá, a nevieš či je to skutočnosť, alebo zdanie.
     Počujem detský plač, už mi načisto šibe, či čo? Ale áno, zreteľne počujem detský plač, alebo spev? No to bude nejaké zviera, napadlo ma, žeby bobor. Pomaly idem smerom dopredu, kde je ten spev, či plač, a vtom odrazu hlasný brechot, dupot, rachot.
     Zľakol som sa, že by sa mi krvi nedorezal, v tom tichu a samote odrazu taký rachot. Vybehla srnka a utekala preč. Jáááj, to ona spievala. Na fotenie nebol čas, to bol moment. Ale čo ten brechot? Žeby ju vyplašil pes z druhej strany? Asi dostal strážnik echo, že sa mu pri vode motá nejaký ksicht, tak ma prišiel odchytiť, nebolo mi všetko jedno. Pes je pustený navoľno a keď ma tu dohryzie, právom, nemám tu čo hľadať.
     Rýchle preč, idem smerom hore, ku ceste, keď ma dobehne na ceste, môže mi fúkať. Ale pes ma dobehne rýchlo. Dajakú palicu, obzerám sa, rýchlo dajaký kolík, aby som sa mohol brániť. Čo mu nastavím ruku? Však keď sa do nej zahryzne, tak mi ju dokaličí. No nikde žiaden kolík, len konáre, veľké, s listami. Idem totiž popod vysoké napätie, kde pravidelne vytínajú stromy a krovie. Konečne som našiel kolík, je síce malý, ale je. Obzerám sa, pes nikde. Keď som našiel kolík, uvedomil som si, že vo vrecku mám dýku, asi by mi pomohla viac, než kolík.
     Časom si uvedomujem, že to asi nebol pes. Aj ten brechot bol taký trochu divný, nie práve psí. Pravdepodobne to bol srnec, srnec čo upozornil svoju spievajúcu srnku, že sa blíži nebezpečný pako, a svojim brechotom sa ma snažil odohnať. Musím uznať, že sa mu to podarilo, a to 100 percentne. Ale zbytočne, ja by som srnke aj tak nedokázal ublížiť, ja nie som nebezpečný pako, som vystrašený viac jak on.
     Poľovníci sa zo mňa teraz isto smejú, ale ja som lese tak 10 x za rok, a to len ako mandolinka - mestský človek, neznalý sveta, ktorý sa ide nadýchať čerstvého ticha.

     Pomaly sa posúvam v mokrých nohaviciach, v kanadách po ceste k autu. Po bolení hlavy ani stopy, začínam byť zdravo hladný, smädný, fyzicky trošku unavený - paráda. Autom idem pomaly, kochám sa. Z lesa stúpa hmla, je sychravo, ale nie je zima. Nad Stakčínom vidno trhať sa mraky, kým prídem do Sniny aj slnko začne vykukovať.
     Marienka ma už čaká, vidno že je rada že som zase pri nej, doma.
Prajem pekný deň, prírodovedec Bopsik.

piatok, 26. apríla 2013

Pažravá mušľa Ema (rozprávka)

Mojej prvej vnučke Emke, jej mamke Martinke
Mojim deťom Janíkovi, Dankovi, Dianke
Mojej milovanej manželke Marienke
Mojej najlepšej sestre Táničke

Snina, marec 2013

Ema

Jedného krásneho rána sa vybrala mušľa Ema na vandrovku. 



Mala veľké brucho, tenké, smiešne nohy, a na hlave oči na stopkách. 
Z obrovských úst jej trčal červený jazyk. Keď chodila, musela si
dávať pozor, aby si do neho nezahryzla, alebo aby si ho nepristúpila.
Ema bola trošku namyslená, trošku lajdáčka, ale hlavne - bola pažravá.
Stále chcela niečo jesť. Ani nie tak z hladu, hladná nebola, ale mlsná,
maškrtná – pažravá bola.

Bicykel Peter

Ako tak vandrovala, stretla bicykel Peter.


“Kam ideš, ty hlúpe cykločudo?”pýtala sa nezdvorilo Ema.
“Ále, len tak, preháňam sa tu vo vetre. Cŕn, cŕn, cŕn!”
odpovedal Peter a trikrát zacengal na svojom krásnom chrómovanom zvončeku.
“A ja nie som žiadne cykločudo, predstav si, som bicykel Peter. Cŕn, cŕn, cŕn!”
dodal.
“A mám ten najkrajší cengáčik, chrómovaný. Cŕn, cŕn, cŕn!”
hovoril Peter pyšne, a tváril sa nesmierne dôležito.
“Psha!” fŕkla Ema.Priskočila k Petrovi bleskurýchlo, otvorila ústa
a zožrala Petra na jeden hlt.
Ešte chvíľu jej to v bruchu cengalo, ale po chvíli prestalo.



Ryba Lea

Ema pomaly zišla z cesty ku rybníku. Ešte by niečo zobla, ten bicykel, 
to bolo len také kostrovité predjedlo, plnené vzduchom.
Oproti kráčala šupinatá ryba Lea. Bola celá mokrá, slizká,
musela práve  vyliezť z vody, ale to už u rýb býva zvykom.


Usmievala sa, bezstarostne trepotala chvostom a šírila optimizmus.
Špliechala chvostom, obťažovala fŕkajúcou vodou okoloidúcich,
ale zjavne si z toho nerobila problém. Však čo? Však o nič nejde.
Navôkol sa šíril jej rybací šarm. Ema jej vraví povýšenecky:
“A ty, mokré zjavenie, kam sa trepeš tak bezstarostne?”
Eme už sliny tiekli z úst, bolo jasné, čo bude. Lea otvorila ústa
a povedala kam ide. Nebolo ju však vôbec počuť, lebo mala plné
ústa vody a nevydala ani hlások. Však si skúste nabrať do úst vodu
a niečo povedať.
“Však hovor, ty mokrá krepa!” kričala nazlostene Ema.
Ryba Lea opäť otvorila ústa, ale nič, zese nevyšiel ani hlások.
To už Emu poriadne nazlostilo, triaslo jej gamby od zlosti,
otvorila ústa a Leu zhltla na jeden hlt. 


Ešte jej to v bruchu trochu špliechalo, žblnkalo, ale prestalo.

Auto Mini

Ema sa vrátila na cestu, celá znechutená z tej konverzácie. 
Z diaľky prifrčalo červené auto Mini s čiernymi kolesami.


“Kam kráčaš, ty sprosté auto?” pýtala sa  Ema drzým dialektom.
“Ja nekráčam, ja jazdím, vieš? To by si mala vedieť,
ak si spoločensky rozhľadená a dostatočne vzdelaná.”
“A mám výfuk a klaksón. Tú, tú, tú!” hlasno zatrúbilo
červené auto mini, a z výfuku vypustilo kúdoľ svetlého
dymu, ako keď zvolia pápeža.
“A som najrýchlejšie auto na svete, vieš?” hrdo prehlásilo. 
Bola to blbosť, lebo najrýchlejšie auto na svete isto nie je Mini,
ale Mini sa chcelo predviesť, ukázať sa. 
Už, už chcelo odfrčať, ale Ema bola rýchlejšia.
Priskočila k Mini a zhtla ho na jeden hlt.


Ešte v nej trochu trúbilo a dymilo, ale po chvíli prestalo.

Mravec Fero



V bezpečnej vzdialenosti sa nenápadne pohyboval mravec Fero.
Fero bol starý skúsený lesný mravec, mal už čosi preskákané.
Pozeral čo Ema vystrája, neveriacky krútil hlavou, a vraví jej:
“Ej, Ema, Ema, nebudeš ty spať, nebudeš.”
Ema, nazlostená, skočila za Ferom, ale ústa jej cvakli naprázdno.



Nepočítala s tým, že Fero má šesť nôh, a že videl Emu,
ako všetko dookola konzumuje.
“Cha-chá, ty pažravá, ale ti cvakli zuby naprázdno, čo?”
chechtal sa jej Fero rovno medzi oči.
“Kašlem ti ja na hlavu, aj tak si suchý, malý a jedovatý,
na tebe by som si aj tak nepochutnala.” utešovala Ema samu seba.
Potrebovala predsa ospravedlniť svoj čiastkový neúspech v love.
Ako tak sa ukľudnila, aj keď pena z úst jej celkom nezmizla,
ale s poloplným bachorom sa trepala ďalej.

Žltá ponorka

Bolo už neskoro popoludní a slnko pekelne svietilo, 
Eme rovno na kečku. Ako tak Ema  kráča,
odrazu sa pred ňou vynorila Žltá ponorka.


“Čo mi už načisto šibe? Mám snáď halucinácie?
To asi z toho slnka.” nahlas uvažuje Ema.

“We all live in our
Yellow Submarine
Yellow Submarine
Yellow Submarine”                        

ozýva sa spev široko ďaleko.
To naozaj, to nie je predstava.
“Ahoj Žltá ponorka, prečo si vlastne žltá?”
s neskrývaným údivom sa vypytuje Ema,
z toho prekvapenia aj zabudla byť drzá.
“Sevas. Žltá som preto, lebo ma vymysleli Beatles.” odpovedá.
To je ale hlúpa odpoveď, myslí si Ema a zjavne ju to zaskočilo.
Teraz fakt nevie, čo múdre má povedať. Tak sa radšej opýta:
Čo to máš za rúru na hlave?”
“To nie je rúra, Ema, ty si rúra, to je periskop.”
“Periskop? A načo ti je?”
“Jáááj Ema, ty hlupaňa, aby som ťa videla spod vody.
Ja budem pod vodou, vystrčím periskop, a uvidím ťa, chápeš?”
Ema zjavne nechápala. Nevadilo jej že Žltá ponorka je žltá a veľká. 
Otvorila svoje nenásytné gamby ako len najviac mohla,
a zhtla ponorku na jeden glg.


Trošku v nej zaspievalo, zabublalo, ale prestalo. 
Len ten periskop ju nejako tlačil do pravého boka.

Lietadlo Aero


Schyľovalo sa k večeru. Slnko síce ešte trochu svietilo,
ale už tak mozog nevypaľovalo. Ema sa zase začala nudiť.
Robiť sa jej nič nechcelo, však načo. Čo je sprostá dačo robiť?
Lepšie je len tak sa poflakovať, sem – tam, dačo schlamstnúť,
trochu si povegetiť, a aj pivko by bodlo.    
Pozerá hore, do neba, či náhodou nebude pršať.
To by jej fakt skazilo už aj tak skazený deň. 
A čo tam? Lietadlo. Ozajstné veľké lietadlo.





“Liééétáááádlóóó, poď dole, pokecáme!” kričí naňho Ema.
Lietadlo malo na krídlach dva veľké silné motory,
letelo veľmi vysoko, ale povedalo si:
“Dobre, zletím trochu nižšie, však oddýchnem.”
Zdravstvujte máľčiki!” hovorí nezrozumiteľne.
Bolo to ruské lietadlo a zdravstvujte máľčiki znamená <Nazdar chlapci>
“Kak deló?” pokračuje aero.
To zase znamená: <Ako ide robota?>
Ema to už nevydržala:
“Čo to tu trepeš, ty hotentot?!”
Ema nerozumela ani mäkké “F”. Neovládala svetový jazyk ruštinu,
a bolo jej z toho úplne nanič.
Povyskočila si a scvakla do seba aj lietadlo Aero.


To už bolo na ňu dosť silné kafé, ale naša Ema to zvládla. 
Ešte keď ho prehĺtala, dačo po rusky trepalo, hučalo, ale po chvíli prestalo.

Svätojánska muška Klára

Bola už tma, Ema bola ospalá. Hladná síce nebola,
však mala dnes bohaté menü, ale tenké nohy sa jej podlamovali.
Trochu ju štval mravec Fero, podlomil jej ego, ale bude sa
s tým musieť nejako vysporiadať.



Oči na stopkách jej už tiež nestáli. Stopky viseli smerom 
dole popri tvári a Ema už ani pozerať na svet poriadne nevládala.
Jazyk sa jej ťahal po zemi, a lepili sa na neho všelijaké smeti.
Bolo jej z toho na vracanie. A ešte musela dávať pozor, aby si na neho nestúpila.
Ľahla si teda pod kríčok, že si trochu odpočinie,
brali ju totiž mrákoty. Chcela zavrieť oči na stopkách,
ale svätojánska muška Klára jej svietila s LED baterkou rovno do ksichtu.
Keby mala ešte nejakú energiu, zhtla by ju,
ale kašlala jej na hlavu a ľahostajne ju nechala svietiť.


Ema všetko vráti

Ema zavrela oči. Svätojánska muška ju oslepovala aj cez zavreté viečka. 
Mravec Fero sa chechtal kúsok vedľa, a Ema vedela, že ho nechytí, ani neodoženie.
Bude ju hrýzť ako svedomie. Už ju aj mzrelo, že bola taká pažravá, bezcitná a hlúpa.
Ale čo to? V bruchu začal cirkus. Bicykel Peter začal cengať, škrípať pedálmi.
Ryba Lea trepala mokrým chvostom, špliechala a šírila
bezbrehý optimizmus – otrava, proste otrava.
Auto Mini dymilo svetlým dymom, trúbilo na klaksón,
a chválilo sa, že je nejrýchlejšie na svete.
Žltá ponorka spievala otrepanú pesničku
“We all live in our yellow submarine, yoellow submarine, yellow submarine…”,
pichala ju periskopom do pravého boku a vypúšťala vzduchové bubliny.
“Bóže, to je cirkus, to je cirkus.” bedákala Ema.
A ešte to porazené ruské lietadlo. Hučalo svojimi dvoma silnými motormi a vravelo:
“Uvažajemyje putešestvenniki, prizemľájem.” To znamená:
<Vážení cestujúci, pristávame.>
A klára blikala LED lampou do ksichtu.
“Buď sa niečo stane, alebo puknem. Asi ma klepne pepka,” skuvíňa Ema.
“Uff, och jóóój, jáááj, ja som hlúpa sviňa pažravá, jóóój…” nariekala.
Vtom ju naplo, stiahlo jej žalúdok, otvorila svoje nenásytné ústa,
a všetko čo cez deň pažravo pohltala, vyvrátila na zem.



Bicykel Peter, Rybu Leu, Auto Mini, Žltú ponorku, Lietadlo Aero.
Odrazu sa jej uľavilo.
“Dobre Ema, tak je to správne,” pochválil ju mravec Fero.
Svätojánska muška Klára zablikala, ale nie do ksichtu, len tak. 
“Ema, dobre si nás povozila, oddýchli sme si.” vraveli “interní pasažieri”,
čo sa vozili Eme v bruchu.
“Ideme spať.”

Ema má krásny sen

Všetci si poľahali vedľa seba a postupne pozaspávali. 
Zaspala aj Ema. Mala prekrásny sen. Snívalo sa jej, že sa slušne správa.
Každému pekne pozdraví, milo sa prihovorí a slušne sa opýta, že ako sa máš.
Učila sa v škole po rusky, aby rozumela lietadlu a ešte sa učila aj matematiku a fyziku,
aby vedela ako rýchlo ide auto Mini. No a za dobré správanie bola na hostine.
Už nikoho nezjedla, jedla len to čo nosily na stôl, a bolo na tanieroch.
Júj to Ti bola ale hostina.
Ako predjedlo sa podávala šunka s vajíčkom a majonézou – fantastické.
Potom nasledovala slepačia polievka s domácimi rezancami.
Polievka bola horúca, tak akurát, perfektne ochutená, trošku vegety,
máličko sójovej omáčky. Mňam, mňam.


Hneď za tým, samozrejme po pár minútach, nasledoval
vyprážaný bravčový rezeň v trojobale so zemiakovým šalátom.
Rezne boli práve upečené,dorúžovučka, na čerstvom oleji.
A karé nebolo z mrazničky, ale čerstvo zarezané - labúš.
Káva, viedeňská so šľahačkou, všelijaké zákusky, punčový, krémeš, 
opitý izidor, marlenka, veterníky, tiramisu, torty – paráda,
krása – zákusky od výmyslu sveta. Ráj na zemi.
Ešte aj sacherova torta a punčové rezy.
Neskôr, keď všetci trošku prehladli, sa podávala krkovička
s kyslou kapustou a mäkučkým knedlíkom, duseným na pare, poliaty maslom.
Mňamky, mňam.A jelení guláš. Júj to bola bašta. Isto to bol mladý jeleň, lebo
mäsko bolo mäkučké, vynikajúce.
A keď už Ema nevedela že čo by sa jej ešte malo prisniť,
tak si prisnila ešte jednu višňu v čokoláde,
a tá sa jej rozplývala na jazyku,
a Ema si ju pomaly – pomaličky vychutnávala,
aby jej v ústach vydržala čo najdlhšie.

Dobrú noc deti.




Doslov
Záverom by som chcel poďakovať svojej manželke Marienke,
ktorá mi túto rozprávku spripomienkovala a bola mi
podnetnou  inšpiráciou počas jej tvorby.


Poznámka
Rozprávku som vytlačil, zošil, vyrobil obal. Marienka mi na jeden originál, ktorý je pre moju vnučku, ušila prekrásny obal, a mušľu Emu vyšila ešte krajšie ako originálna predloha. :-) Viď zopár ilustračných fotografií: