Prírodopisné okienko

     Dnes, v septembrové nedeľné upršané ráno, som sa prebudil s bolesťou hlavy. Ja, starší človek, dávno po päťdesiatke, som meteosenzibilný. Počasie dokonale ovláda moju náladu, a začínam mať zlé tušenie, že aj zdravie. Čo spravíš...

     Tesne poobede som sa vybral von. Hlava ma môže bolieť aj doma, aj vonku, v lese na ňu možno zabudnem.
     Neviem prečo, ale v lese je najkrajšie (aspoň pre mňa), keď je sychravo. Keď je chladno, môže byť hmla, a môže aj slabučko mrholiť, presne tak je dnes - uff, to bude prechádzka.
     Môj dnešný cieľ: priehrada Starina. Chodím tu častejšie ako inde. Nevedel som čo ma na nej priťahuje, ale už viem: ticho, samota, voda.

     Je to ale problém, lebo k vode sa nesmie ísť. Je to vodárenská nádrž a ako by to vyzeralo, keby si tu volne chodil kde-kto. Keď ma tu dakedy načapú, zaplatím mastnú pokutu, ups, dúfam že nie, zas tu nechodím každý deň. Snažím sa k vode dostať nepozorovane, nie som tam dlho, nenosím svietiace krikľavé oblečenie, ale skôr šedé, zelené. Sadnem si na kraj lesa tak, aby som videl na vodu, mňa aby vidieť nebolo, najmä z hrádze. Jasné, že sa správam "ekologicky", nekladiem oheň, nehulákam, nestrieľam, nelovím ryby, ani zver, len tíško sedím, rozmýšľam, a kochám sa.
      Je to hlavne očista duše. Je tam strašne ticho, môžem si preberať myšlienky, ukladať, riešiť hlavne SVOJE vnútorné problémy.

     Dnes som nebral fotoaparát kvôli dažďu. Mám Canon zrkadlovku a dva objektívy, ale s manželkou Marienkou sa o neho bijeme. Bál som sa že zmokne, a nechcelo sa mi ho nosiť pod vetrovkou ako posledne. Chyba. Vždy keď idem do lesa, mám čo fotiť, a dnes tomu nebolo inak, aspoň s mobilom som si trochu vypomohol. Keď je dostatok svetla, aj s mobilom sa dajú urobiť použiteľné (pre web) fotografie.

    Auto som nechal pred rampou, zobral OP, mobil a pešo pokračoval. Ďalej môžu len peší, cyklisti, a motorové vozidlá na povolenie (rodáci, lesníci, tí čo tam pracujú, colníci...). Ja, turista, len pešo.
     Prešiel som tak cca 3 km a šiel tichúčko dole k vode. Pršať z neba prestalo, ale začalo pršalo zo stromov, aj tráva bola mokrá. Vonku je ale cca 13°C, takže pomerne teplo.

     Kedysi, pred pár rokmi som videl pri brehoch dookola plno pytliakov chytať ryby. Samé Košické, Prešovské a Humenské značky. Autom až k vode, udice a poďme. Museli to byť nejakí papaláši, lebo zákaz lovu rýb je tam asi od začiatku. Neskôr sa pytliactvo stalo trestným činom, a dnes sa tam boja chytať aj zamestnanci hrádze. Asi si to už nikto nedovolí a ak aj áno, tak sa dobre skryje, že sa ani sám nenájde.

     Konečne sedím pod stromom pri vode. Riť mám mokrú, lebo trávu podo mnou nikto nevysušil, nevadí, nie je mi zima. Moc sa nehýbem, samozrejme ani nerozprávam, nekašlem, nekýcham, len tak tíško rozmýšľam. Rozmýšľam o ničom a o všetkom, ani neviem o čom. Hlava si chodí kade sama chce, myslí na čo sama chce, ja jej v tom nebránim. Však aj hlava si chce oddýchnuť. Samozrejme prestala ma bolieť po pár krokoch v prírode - asi to ticho.

    Pod stromom

 

    Pod Stromom 2

     Pa hladine plávu divé kačky, vidím asi len 3 - 4 kusy, všetko samci. Jeden káčer predo mnou sa ponoril pod hladinu a asi 20 sekúnd ho nebolo. Potom sa vynoril asi 15m ďalej a v zobáku mal rybu - frajer. Potom sa plavil sa po hladine, a mňa udivovalo ako rýchlo ten frajer pláve. Okolo práve leteli ďalší dvaja. Jeden zapískal, normálne zapískal ako človek, až som sa obzrel, a ten na vode vzlietol a pridal sa k nim. Leteli tesne nad hladinou, skoro sa až dotýkali krídlami vody, približne 600 metrov, a pristáli na hladine. Doteraz som počul kačky iba gagotať, či kvákať, či čo, ale že pískajú, to som nevedel. Jojój, čo všetko ešte neviem... haha.
     No, a zarazilo ma, aký je to všestranný živočích. Nelieta síce jak bocian, či orol, ale lieta. Nepláve jak ryba, ale pláve, a dosť dlho vydrží pod vodou. A keď na to príde, aj po zemi vie urobiť pár krokov. A v zime má laby stále v ľadovej vode a vôbec mu to nevadí. Možno mu aj je zima, ale nesťažuje sa. Hmmm...

     Sedím kľudne ďalej, hlava zase kamsi blúdi a zrazu rovno predo mnou bobor. Neviem čo to bolo, či bobor alebo vydra alebo niečo podobné, ale asi bobor. Som v tomto amatér. Jeleňa od koňa rozoznám, ale to je asi tak všetko. Vynoril sa tesne pri brehu, poprevaľoval sa na chrbát, na brucho, párkrát sa ponoril, vynoril a potom zmizol. Isto si myslel že som strom, ináč by sa nepredvádzal. Stihol som s mobilom urobiť pár záberov, ale moc tam toho nevidno, dal som digitálny zoom a bobríka som zdigitalizoval. Pri troške predstavivosti sa dá aj dačo vidieť. Tu som najviac oľutoval, že fotoaparát je doma na poličke, do riti...
Vidno že som fotograf amatér, a nosím aparát len občas.
     A že som videl tohto zvera? Niekedy sa oplatí len tak tíško sedieť a nič nerobiť.

    Asi bobor

     V tej Starine musí byť rýb. Hladina sa stále čerila, občas sa nejaká rybka vyhodila nad hladinu. Viem si predstaviť aké kusy tam musia byť, isto cez meter a vyše 50 kg, isto.

    Našiel som na brehu aj toto. 
    Ale asi nie je medvedie, lebo neobsahuje zvončeky

     Moja Marienka ostala doma sama. Myslím na ňu. Dopoludnia som v robote, v podvečer som u syna na stavbe, je čas ísť pomaly naspäť, domov. Hlava vyvetraná, duša ukľudnená, pomaly idem.

     Kráčam popri brehu, chcem si omakať vodu, či je studená. Breh pri hladine je zablatený, skoro som sa s kanadou zaboril, musím ísť trochu ďalej. Voda nie je moc horúca, ale ani ľadová, odhadujem na 15°C, ale môžem sa mýliť. Merať vodu rukou je dosť nepresné meranie, by som povedal. Haha. Taká je na omak ani moc studená, ale ani teplá, taká jak v septembri. Aspoň na hladine.
     Idem ďalej popri brehu, stromy sú dohryzené (asi od bobrov), niektoré sú sťaté k zemi. Musia mať riadne ostré zubiská. Na pritiľahlom brehu zátoky, cca 50 metrov odo mňa som videl štyri či päť obrovských dier. Vyzeralo to ako kanálizácia, priemer možno 50cm. Zase len tipujem, či to nebudú nory tých bobrov, neviem, len tipujem.

    Nadjedený strom                                          Kanalizácia?

 

    Je tu všade nepredstaviteľné ticho, ani mucha nič nepočuje, pozrite sa

     Urobím pár záberov a kráčam ďalej. Počujem tlkot vlstného srdca, počujem svoj dych, svoje kroky, a v diaľke veľmi tichúčko strašne slabý hukot. Akoby niekde za kopcom čosi hučalo, autá, fabriky, hudba, zmes všetkých priemyselných zvukov. Ani neviem či to naozaj počujem, možno si len myslím, že to počujem, možno mi len v hlave trošku hučí - sám neviem..., je to len taký pocit. Ako keď sa ti niečo zdá, a nevieš či je to skutočnosť, alebo zdanie.
     Počujem detský plač, už mi načisto šibe, či čo? Ale áno, zreteľne počujem detský plač, alebo spev? No to bude nejaké zviera, napadlo ma, žeby bobor. Pomaly idem smerom dopredu, kde je ten spev, či plač, a vtom odrazu hlasný brechot, dupot, rachot.
     Zľakol som sa, že by sa mi krvi nedorezal, v tom tichu a samote odrazu taký rachot. Vybehla srnka a utekala preč. Jáááj, to ona spievala. Na fotenie nebol čas, to bol moment. Ale čo ten brechot? Žeby ju vyplašil pes z druhej strany? Asi dostal strážnik echo, že sa mu pri vode motá nejaký ksicht, tak ma prišiel odchytiť, nebolo mi všetko jedno. Pes je pustený navoľno a keď ma tu dohryzie, právom, nemám tu čo hľadať.
     Rýchle preč, idem smerom hore, ku ceste, keď ma dobehne na ceste, môže mi fúkať. Ale pes ma dobehne rýchlo. Dajakú palicu, obzerám sa, rýchlo dajaký kolík, aby som sa mohol brániť. Čo mu nastavím ruku? Však keď sa do nej zahryzne, tak mi ju dokaličí. No nikde žiaden kolík, len konáre, veľké, s listami. Idem totiž popod vysoké napätie, kde pravidelne vytínajú stromy a krovie. Konečne som našiel kolík, je síce malý, ale je. Obzerám sa, pes nikde. Keď som našiel kolík, uvedomil som si, že vo vrecku mám dýku, asi by mi pomohla viac, než kolík.
     Časom si uvedomujem, že to asi nebol pes. Aj ten brechot bol taký trochu divný, nie práve psí. Pravdepodobne to bol srnec, srnec čo upozornil svoju spievajúcu srnku, že sa blíži nebezpečný pako, a svojim brechotom sa ma snažil odohnať. Musím uznať, že sa mu to podarilo, a to 100 percentne. Ale zbytočne, ja by som srnke aj tak nedokázal ublížiť, ja nie som nebezpečný pako, som vystrašený viac jak on.
     Poľovníci sa zo mňa teraz isto smejú, ale ja som lese tak 10 x za rok, a to len ako mandolinka - mestský človek, neznalý sveta, ktorý sa ide nadýchať čerstvého ticha.

     Pomaly sa posúvam v mokrých nohaviciach, v kanadách po ceste k autu. Po bolení hlavy ani stopy, začínam byť zdravo hladný, smädný, fyzicky trošku unavený - paráda. Autom idem pomaly, kochám sa. Z lesa stúpa hmla, je sychravo, ale nie je zima. Nad Stakčínom vidno trhať sa mraky, kým prídem do Sniny aj slnko začne vykukovať.
     Marienka ma už čaká, vidno že je rada že som zase pri nej, doma.

Prajem pekný deň, prírodovedec Bopsik.