utorok, 6. septembra 2016

Dnes opäť do školy?

Dnes mám krásny deň.

Celý deň prší, je chladno, ale mal som dopoludnia pekný zážitok.
Je pondelok, piateho septembra, deti dnes idú do školy. Prvýkrát tohto školského roku, niektoré prvýkrát v živote. Idem do práce, pomaly, občas zapnem ofukovanie predného skla, lebo sa mi zahmlieva. Z auta vidím policajtov, mladých mužov, stáť na daždi pri prechodoch pre chodcov, dávajú pozor na deti, aby ich nepozorní vodiči neprešli, lebo prváčikovia sú ešte neopatrní. Je mi tých policajtov ľúto, prší na nich, nemajú ani dáždniky, ani sa nemôžu schovať, no, služba je služba.

Neskôr veziem svoju dvadsaťdeväťročnú dcéru zase po tej ulici, kde deti prechádzali ráno po prechode do školy. Policajti už tam nie sú, lebo deti už sú v škole.

"Och, aké počasie...", hovorí mi.
"To má byť len dnes také, zajtra zrána ešte trochu poprší a do konca týždňa budú ešte tridsiadky", utešujem ju.

"Bóže, tridsiadky v septembri, nie je to čudné? Dakedy tak nebolo..."
Povedal som že nie, že tá klíma sa fakt mení.

Dianka je moje dievčatko. Od malička bola maznáčik, lebo je najmladšia a ešte k tomu aj dievčatko. Chlapci, jej starší bratia, mi dodnes vyčítajú, že som ju rozmaznával, a že som ju mal radšej ako ich, ale nie je to pravda. Mám rád všetky svoje deti rovnako. Jedno je ale fakt, chlapci boli živí a kadečo povystrájali, ako všetci normálni chlapci, ale Dianka bola typické dievčatko, poslušná, milá, nikdy nič nevyparatila, aspoň ja si na nič nepamätám. Bola trochu nesamostatná, málo priebojná, a musel som nad ňou držať ochranné otcovské krídla.

Ale o tom nechcem hovoriť, hlavná téma je niečo iné.

Dianka mi v aute povedala vetu, vetu ktorá ma až zamrazila:

"Keď si ma viedol prvýkrát do školy, bola zima. Mala som tenké biele šatičky, a bola mi zima. Aj tebe bola zima."
"Ty si to pamätáš?"
"Jasné, všetko si pamätám."

Vtedy sa aj mne začalo trochu rozjasňovať. Spomínam si, že som si odprevadenie mojej dcéry do školy plánoval. V robote som si vybavil voľno, asi dovolenku, alebo náhradné voľno, a svoju maličkú dcérku som si odprevadil do školy ja sám. Tešil som sa na to. Šla do cudzieho sveta, do cudzieho prostredia, medzi cudzie deti, k cudzej učiteľke, a netušila čo tam bude, čo ju tam čaká. Pre deti je to naozaj silný zážitok, asi preto si to tak dobre pamätá.

Ja si už detaily nedokážem vybaviť, je to už dvadsaďtri rokov, ale to dievča áno. Teraz som na to hrdý, že som to bol práve ja, kto ju tam odprevadil, za rúčku, uzimenú, vystrašenú, ale zvedavú, plnú očakávania. Bol to jej ocko (ja), čo ju držal za ruku a vravel jej:

"Neboj sa, Dianka..."

Dnes, keď už som dedo, myslím na to, že môj nastarší syn Janik vodí svoju dcérku Emku do školy, drží ju za ruku, dáva na ňu pozor, len aby sa jej nebodaj dačo nestalo.


Áno, je upršaný, studený, ale krásny deň. Šťastní otcovia vedú svoje deti prvýkrát do školy. A deti si to budú pamätať. Čo môže byť krajšie?

- * -

(foto internet)