Plazenie

     Bol som tesne po vysokej škole, mladý inžinier elektrotechnik, plný elánu, plný chuti do života, a odhodlaný prerobiť svet k lepšiemu. Nakoniec, to je údel mladých, robiť svet krajším, spravodlivejším. Starci sú už znechutení, otupení, hľadajú pokoj, nejako už len to
tu doklepať do konca.

     Na vysokej škole som absolvoval dva roky vojenskú prípravu, vždy v utorok sme mali namiesto školy "vojnu". Keďže som bol elektrotechnik, školili  nás za letcov, teda konkrétne špecializácia rádiotechnické zabezpečenie letectva. Výcvik bol poctivý, ovládali sme to všetko pomerne dobre,
dokonca aj poradovú prípravu sme mali zmáknutú na výbornú. Slabšie to už bolo s taktickou prípravou a týmito vojenskými záležitosťami, najviac nás školili v odborných predmetoch, nám technikom to bolo blízke.

     Keďže som už bol ženatý, a mal som už dvoch synov, ktosi mi poradil, že si mám dať žiadosť na vojenskú správu o pridelenie blízko bydliska. Bolo mi vyhovené a narukoval som do Prešova na Vojenské letecké učilište, čo bolo približne 90km domov do Sniny. Náležite som toho aj využil. Na železničnej trati Prešov - Snina hliadky neboli, tak som skoro každý víkend "utekal" domov. Kamarát, čo slúžil v Martine na štábe, mi podaroval čistú vojenskú knižku. Vyrobil som si falzifikát, pečiatky som nahradil mierne stočeným  otlačkom 5-haliernika, bol tam štátny znak, a stočením som to rozmazal, aby nebolo čitateľné, že je to peniaz. Podpisy nebol problém. Napodobnil som podpis nášho veliteľa, nejakého plukovníka.

     Prvýkrát som sa na stanici v záchode prezliekal do civilu, ale potom som zistil, že keď mám uniformu, podpísanú vychádzkovú knižku (tú falošnú), že môžem cestovať dokonca na polovičný lístok. Potom som cestoval už len takto.

     Nebudem tu ale popisovať všetky zážitky z vojny, bolo by to dlhé, sústredím sa na dôstojnícke skúšky. Bol som čatár absolvent, a nás, špagátov, bolo lepšie udržať takto. Zopár nás dostalo podporučíka, aby mali koho posielať do hliadok, ale títo nepotrebovali opušťáky,  dokonca nemuseli spať ani v kasíne, no museli im platiť oveľa väčší "žold". Preto nás drvivú väčšinu povýšili do dôstojníckych hodností až v deň ukončenia základnej vojenskej služby.

     Aby nás mohli povýšiť, robili sme niekedy v lete dôstojnícke skúšky.
Bolo krásne počasie, slniečko, slabučký občerstvujúci vánok, príjemne, len plavky a vodu...
Na buzaráku (vybetónovaná plocha, kde sa konali denné rozkazy, prehliadky, a všetky dôležité akcie útvaru) bolo zopár stolov a stoličiek. Tu sedela skúšobná komisia (tri či štyri gumy - dôstojníci z útvaru, vždy zelení), za druhým stolom bola písomná príprava, vedľa stáli absolventi čakajúci na skúšky (v pohove).

     Ja som mal tri otázky z vojenskej prípravy, ani si nepamätám aké, ale jednu nezabudnem do smrti:

PLÍŽENIE, PLAZENIE

     Zodpovedal som dve predchádzajúce a k tretej som vysvetlil čo to je plazenie a popísal som to verbálne že ako. Všetci sme mali vychádzkové uniformy, nie pracovné, lebo skúšky to bola slávnosť (podľa nich).
Fajn už mám po skúškach, pomyslel som si, a predseda komisie vraví:
"Predveďte!"
Ja som sa spravil blbý a vravím:
"Čo mám predviezť?"
"Plíženie plazenie"
"To sa tu mám po buzaráku plaziť vo vychádzkovej uniforme?"
"Áno"

     Chvíľu som váhal, stuhol som a premýšľal. Keď odmietnem, neprejdem na skúškach, bude prúser, možno chytnem aj basu, keď sa budem plaziť, bude tu ohromné divadlo, všetci sa tu popučia a mesiac budem stredobodom posmechu, toto moja hrdosť nestrpí. Obzrel som sa na kolegov špagátov, a už som videl ako sa pučia od smiechu.

"Á nech je sranda...", pomyslel som si a hodil som sa na zem. Ešte že bolo sucho a buzarák bol pomerne čistý. Já debil, ja debil, pomyslel som si, a začal som sa plaziť po betóne jak kameňožrút. Nevedel som sa či sa mám rehotať, alebo plakať, ale moji spolubojovníci vedeli. Hurónsky sa rehotali, a predseda komisie ich zahriakol, nech sú ticho, ...no nepomohlo, rehotali sa ďalej.

"Stačí.", zaznelo a ja som okamžite vyskočil na zadné. Asi videli, že prestrelili, ale zeleným mozgom to asi aj tak nedošlo. Skúšky som spravil, ale ešte pár dní ma volali "Plazúň".

     No a ešte jedna politická udalosť.
Na katedre rádiotechniky leteckého učilišťa, kde sme boli traja učitelia špagáti, sa konala
stranícka schôdza. KSČ pochopiteľne. Predseda nás špagátov bol Karol, lebo bol podporučík, ale on poprosil mňa, čatára, aby som bol hovorca, lebo bol strašný trémista. Ja známy vtipkár, extrovert som s tým nemal problém. Jedným z bodov programu straníckej schôdze bolo aj prijímanie socialistických záväzkov. Najprv vystúpil predseda, kde za všetkých členov strany predniesol niekoľko bodov, v ktorých sa zaväzovali k tomu čo mali v pracovnej zmluve, teda vzorné plnenie si povinností, atď, bla, bla, bla. Potom predniesol sľub predseda nestranníkov (tí čo neboli členovia KSČ ani kandidáti).
     Po jeho príspevku nastalo ticho, a všetci sa dívali na nás, na špagátov. Treba dačo povedať, dačo sľúbiť. Nemohli sme ostať len tak sedieť, bolo treba vstať a dačo sľúbiť. Tak som vstal a vravím:

"Páni dôstojníci,..."
Nastalo hrobové ticho, potom tichý šum, všetko stuhlo. Čo bude? Vtedy za hlbokej totality, bol rok 1984, sa všetci titulovali súdruh, len lekári boli páni. Hrozilo, že čatár Dostál vyrobí dajakú blbú reč. Veliteľ katedry, náš plukovník, ináč dobrý chlap, aby odľahčil situáciu, sa začal polohlasne smiať, ja som pokračoval:
"...my, absolventi sa zaväzujeme, že si budeme plniť naše pracovné povinnosti vzorne, atď, bla, bla, bla,..., ale zároveň Vás žiadame, aby ste k nám pristupovali, ako k dospelým ľuďom, keďže nie sme obyčajní záklaďáci, ani študenti učilišťa, ale sme na pozícii učiteľov a pomáhame Vám s plnením Vašich povinností."

     Komunisti si vydýchli, že to všetko dobre dopadlo a stranícka schôdza sa pomaličky blížila ku koncu.

Jožko

     Keď som bol ešte maličký chlapec, mal som kamaráta Jožka. Bývali sme v Martine v bytovom dome. Moja mama, Danuška, pôvodom chachařka z Orlové, ma veľmi čičíkala, lebo som bol najmladší, teda maznáčik. Tak ma aj vychovávala, preto sa dodnes bojím bitky a každého hrubého násilia, uprednostňujem vecnú argumentáciu a citlivý prístup. Som proste mäkkýš.

    Môj otec Ferko, pôvodom napoly z Olomouca a napoly z Krompach, vyrastal bez otca. Keď mal rok, otec odišiel do Kanady a viac ho nevidel. Detstvo prežil iba s mamkou, ktorá bola silná katolíčka, takmer náboženská fanatička, a sestrou Vierkou, ktorá bola fyzicky deformovaná od detskej obrny. Oni dve, stará mama a Vierka ma tiež "nosili na rukách" a splnili mi všetko, čo som si len pomyslel. Preto som k nim chodil veľmi rád, však som sa tam mal jak kráľ. Stará mama mi dokonca robila koňa a ja som jej na chbte cválal, len Vierka ma potom prehovorila, že stará mama už nevládze robiť koňa. Otec ma nikdy nepobozkal, ani nepohladil, vraj, chlapi sa nebozkajú, čo mi veľmi chýbalo, ale mal ma veľmi rád, cítil som to z jeho správania. Jeho najvyššie krédo bolo "čestné slovo". On keď niečo sľúbil, dodržal to aj keby ho to malo stáť život - doslova a dopísmena. V jeden deň predal záhradku v Martine aj s chatkou za 9.000 Kčs, podali si ruky, a na druhý deň mu iný záujemca dával 21.000 Kčs. Ešte mohol cúvnuť, zamotať, dačo si vymyslieť, ale on nie, dal slovo a to platí. Celý život ho ľudia zneužívali pre toto.

     Moja sestra Tánička bola odo mňa o štyri a pol roka staršia, a často na to doplácala. Mama nám napríklad kúpila dva banány (žili sme skromne a kilo sa nikdy nekúpilo), ja som svoj rýchlosťou blesku zožral, a Táňa si svoj šetrila. Potom som začal revať, že:
     "Táňa má banán, aj ja chcééém..., aj ja chcééém..." (Bol som sviňa...),
a mama, aby som dal pokoj, jej vždy polovicu odlomila a dala mne so slovami:
     "Mala si ho zjesť, a nie provokovať."

     S Táničkou sme mali vždy dobrý vzťah. Ona spievala idiotské pesničky, tým ma vrcholne provokovala, a ja som potom do nej hádzal kuchynské nože. Jeden sa jej zapichol do lýtka. Raz mi aj vylepila zaucho, lebo som bol sopliak, a nevedel som sa vpratať do kože. Neskôr, keď som zmohutnel, rozmaznaný sopliak som zostal, ale už som mal toľko fyzickej sily, že sme sa už nebili.
     Ešte sme mali jeden pekný (pre mňa) zážitok. Išla na ťažkú skúšku na lekárskej fakulte, a ja som akurát bol pri nej na internáte, vraví mi:
     "Opľuj ma!"
     "Čo ti šibe? Prečo by som mal na teba pľuť?"
     "No šak ma opľuj!"
So slovami "Keď chceš...", som nazbieral plné ústa slín a fľusol som jej ich do tváre.
     "Ty sviňa, to malo byť len symbolicky, pre šťastie..."
Tak toto som netušil, nevedel som, že to sa akože "Tfuj, tfuj, tfuj..." pľuje pre šťastie. Ale pomohlo, skúšku spravila. Dodnes sa na tom rehoceme, keď si na to spomenieme. Mám ju veľmi rád, a nikdy sme sa na ničom neškriepili, ak nerátam detské roky.

     Ale chcel som o svojom kamarátovi Jožkovi. Jožko bol plyšový macko hnedej farby. Bol veľký tak cca 20 cm, mal svetlé chodidlá, packy, tváričku. Očká mal z čiernych korálok, noštek z čiernej nitky a ústočká z červenej. Bol to najkrajší a najlepší macko na svete. Mal som samozrejme aj iný zverinec: opicu Olgu, koníka Pejka, a už si ani nepamätám čo všetko, ale Jožko bol primus. Bol naj. Všade so mnou chodil. Keď som obedoval, sedel na stole vedľa taniera, najprv som dal jemu, až potom sebe. V noci so mnou spal, pozakrývaný až po uši, len ráno som nikdy nechápal, prečo bol na druhej strane izby, na stolíku, aj s Olgou a Pejkom. Však všetci večer spali so mnou, ale v noci asi odišli preč.
     Jožka som samozrejme nosil aj vonku. Mal som ho za teplákmi, pod gumičkou na bruchu, len ruky a hlava mu trčali. Jožko bol aj akrobat, hádzal som ho do výšky, robil saltá, kotrmelce, nie vždy sa podarili, tak často pristál na zemi, na asfalte, či na kameňoch a na dlážke. Potom som ho vzal na ruky a mojkal ho so slovami:
     "Jój, spadol si Jožko, chudáčik, buchol si sa? Udrel si sa? No načo skáčeš..., prečo sa divočíš..., čo toľko vystrájaš..., tak ti treba"
A hrali sme sa ďalej.
     Jožko bol aj môj najtajnejší dôverník. Ale dokázal mlčať, nikdy nič nevyzradil. Keď na mňa otec vytiahol remeň, prvý bol Jožko, čo som sa mu posťažoval. Otec na mňa síce remeň vyťahoval, ale nikdy ma nezbil, len ma tak strašil, psychický teror. A keď som dačo vyviedol, povedal mi:
     "No, večer sa budeme rovnať! Priprav si zadok, remeň ťa neminie."
A už som mal skazený deň. Až do večera som sa bál, že čo bude. Večer nebolo nič, otec už nič neriešil, však som bol malý chlapec, mamkin maznáčik.
     Zato Jožko bol potom následne skritizovaný:
     "Vidíš, to pre teba otec na mňa kričal, vymýšľaš somariny a ja potom dostanem."

     Chudák Jožko, ten si pri mne vytrpel. Bol špinavý (aj keď ho mama občas strčila do práčky), otrhaný, mal jazvy po celom tele, odtrhnuté oko, ucho mu jedno viselo, druhé už nemal, slama sa mu sypala z brucha (stehy po operácii sa mu otvorili), celý bol už na pokraji síl - rozpadával sa. Ale nevadí, ľúbil som ho, môjho miláčika. Všetko čo robila mama mne, potom som robil ja jemu. Ako ma mama hladkala a mojkala, potom som hladkal a mojkal ja Jožka.

    Ale raz večer sme ľahli spať, a ráno bol pri mne dajaký cudzí maco. Pozerám na neho, smrdel za novotou, nemal ani škrabanec, úplne nový. (Mama už môjho Jožka nedokázala dať dokopy, tak kúpila nového).
     "Kde je Jožko?", zreval som so slzami v očiach, lebo som tušil nejakú zradu, mama ho už medzitým vyhodila do kontajnera.
     "Však tu je Jožko, pri tebe..."
     "To nie je Jožko!", chytil som ho od zúrivosti aj žiaľu, a hodil som ho do kúta, cez celú izbu.
Mama videla že je zle. Pokúšala sa ma nejako presvedčiť, čičíkať, nič nepomohlo. Reval som, že chcem Jožka, a nechcel som sa utíšiť. Trvalo to možno hodinu, už neviem presne koľko, a potom mama dostala nápad. Vedela že som citlivá povaha, tak začala:
     "Pozri jak ten macko v kúte plače. Ty si ho tak hodil do kúta, on tam teraz plače, je mu zima, je tam sám, nikto ho nepohladká, chudáčik. Pozri, plače, slzy mu idú, že si ho zahodil, odkopol, a on k tebe prišiel s takou nádejou, že budete kamaráti, že sa budete spolu hrať."
     Samozrejme že to zabralo, mama bola psychológ, a vedela čo na mňa platí. Najprv som prestal revať, spozornel som, začal som uvažovať. Strašne mi toho nového macka prišlo ľúto. Pomaly som vstal, zobral som nového Jožka zo zeme, privinul som si ho k hrudi a mama sa usmiala, lebo už sme boli svoji. Na starého Jožka som zabudol v tej sekunde, a už som mal nového.
     Dal som si ho za gumu na brucho do teplákov a už sme šli do blata sa hrať. Po nejakom čase už vyzeral podobne biedne ako ten starý vyhodený.
     Dnes, keď som už starý dedo, sedí môj Jožko vedľa mňa na stole, usmieva sa, a pripomína mi moje útle detstvo. Jedno uško nemá, na pleci má dieru, a hlavu má smutne zvesenú. Občas si ho zoberiem na ruky, priviniem k hrudi, zavriem oči, a zase som malý Janíčko so svojim Jožkom, aspoň na chvíľu...

Milan

     Milan bol prototyp úspešného muža. Muž stredného veku, dobre stavaný, dobre oblečený s výborným spoločenským postavením - dobrá partia. 

     Krásna a múdra manželka Vierka, všetci ju chceli mať, syn Karol, študent na vysokej škole VŠMU, odbor dramaturgia, dcéra Jožka, poslucháčka druhého ročníka medicíny, miesto v nemocnici na Kramároch vopred zabezpečené. Krásny dom, štyri autá, dobré známosti, len žiť, tešiť sa zo života a žiť.

     Navyše Milan nebol žiaden suchár. Bol to extrovert, veselý, pohotový, zhovorčivý. Na všetky spoločenské akcie ich všetkých volali. Milan nikdy nepokazil žiadnu zábavu, a na každú situáciu vedel povedať vtip. Bol stredobodom v každej spoločnosti, a na Vierke si pásli oči všetci chlapi. Dlhé krásne nohy, pevné prsia, hlboké oči a tajuplný lišiacky vyzývavý úsmev. Keď sa na chlapa usmiala, chudák nevedel či ho balí, alebo sa len tak díva. Mala s tým aj problém, lebo chlapi po nej išli, a ich manželky za to Vieru neznášali. Ale všetko sa to dialo na hranici slušnosti a spoločenskej prijateľnosti.

     Milan svojim prirodzeným šarmom vedel zariadiť veľa vecí. Robil sprostredkovateľa pri riešení kadejakých problémov. Vedel zariadiť prijatie na VŠ, operáciu u dobrého chirurga, schválenie sporného stavebného povolenia, zahladenie problémov so šoférovaním pod vplyvom alkoholu, priklonenie sa sudcu na správnu stranu, a kadejaké iné záležitosti, pre bežného smrtelníka nedostupné. Jeho obľúbená veta bola:

     "Kto umí, ten ví."

Robil to nezištne, nebral za to ani peniaze, ale budoval si sieť vďačných ľudí, u ktorých si potom zase vybral službu, ktorú potreboval. Korupcia jak hovädo, niečo na spôsom talianskych krsných otcov, akurát tu nešlo o vraždy ani lúpeže, len o drobné protislužby na hrane zákona. Život jak v perinke.

     Ale raz sa to zlomilo...

     "Milan, čo je s tebou?", pýtala sa Vierka.

     "Ani neviem, dajakú mám depku, či čo. Počuj dnes nejdem ku Kramerovcom, ostanem doma, povedz že som chorý, choď sama."

     "Sama nejdem, zas ma tam budú chlapi baliť, obliekaj sa."

     Ten večer sedel Milan v kúte, obšíval sa, najradšej by vypadol dakde do lesa, či na kraj jazera. Vôbec už nemal chuť šaškovať a baviť "milú" spoločnosť, už DOSŤ!

     "Milan, povedz nejaký vtip, je to tu nejaké skleslé...", dobiedzal Karol, oslávenec. Milan vstal, ale nemohol, nechcel si spomenúť. Všetci si všimli, že niečo nie je v poriadku.

     Ráno Milan prišiel do roboty o hodinu neskôr. Nemal pracovnú dobu, bol top manažér, ale bolo to prvýkrát za posledné roky, čo prišiel neskoro.

     Zmenil sa, bujaré porady, plné brain storming diskusií sa zmenili na krátke, suché pokyny. Začal uprednostňovať elektronickú komunikáciu pred osobnou. Telefóny dvíhal nerád, najprv ich nechal dlho zvoniť a potom hovoril stručne a chladne. V robote, aj v spoločnosti sa o tom začalo pošuškávať, priamo sa ho ale na to nikto nespýtal.

     Na rodinných oslavách, návštevách - podobne. Milan už nikoho nezabával, nevtipkoval. Na otázky odpovedal formou testu: áno / nie, maximálne holou vetou. Rozvinuté vety a súvetia sa stali minulosťou.

     Psychiater, kam ho nasilu dotisla Viera, mu zobral krv, porobil kadejaké vyšetrenia, predpísal nejaké tabletky, napichal do neho testosterón a iné hormóny, ale nič. Nakoniec mu povedal:

     "Milan, vieš že som najlepší cvokár v širokom okolí, ale ja fakt neviem čo ti je. Všetky výsledky máš v norme, všetky testy v poriadku, neviem čo to je, buď hráš komédiu, alebo máš dajakú exotickú chorobu."

     Ale Milan vedel čo to je. Mal po krk toho všetkého, začal si uvedomovať aký bol trápny, keď šaškoval, keď sa všetci rehotali na jeho duchaplných vtipoch (a poza chrbát sa rehotali na ňom). Poskladal si mozaiku príbehov, poznámok a narážok, a zistil, že jeho úchvatná Vierka ho podvádza s Ďurom, Kristiánom a nakoniec aj s tým debilom Ferom, čo ho tak neznášal.

     Preč, preč, preč odtiaľto, ďaleko preč, kde niet ani živej duše, budem sám, nikto 

sa mi nebude smiať, nikto ma nebude využívať, zneužívať.

     Prečo mám aj deti také? 

     

     Synček, pán dramaturg Karolko si už nevidí na koniec nosa. Posledne, keď opitý roztrepal svojho mercedesa, a vybavoval som mu vodičák, ešte mi vynadal, že aký ty si frajer, keď ma skoro zo školy vyhodili, to nevieš ani takú maličkosť vybaviť? 

     Dcéru som vyťahoval z marihuanovej aféry, a keď som jej dohováral, tak mi vylepila zaucho. Áno, tá moja malá milovaná Jožka mi vylepila zaucho. Mne otcovi, čo som ju nosil na rukách a dlaždil som jej cestu životom ružami a peniazmi. Tam som to dopracoval svojim humorom, starostlivosťou a dobrotou. Kde som spravil chybu? Kde? Však som bol aj prísny, keď bolo treba, ale asi moc nie...

     Milan sa začal pripravovať na odchod zo sveta civilizácie. Už vedel čo chce. Nechá im tu všetky majetky, autá, vilu, peniaze, chatu v tatrách, penzión v Chorvátsku, obleky, mobily, hodinky, obrazy. Vierka má milencov, tí sa o ňu isto postarajú, dramaturg Karolko je véééľmi šikovný a papuľnatý, isto sa nestratí, a medička Jožka môže fackovať skúšajúcich profesorov. Má dosť nápadníkov, čo ju kŕmia mariškou, nech sa o ňu starajú.

     Vybavil si zbrojný preukaz, kúpil si pištol Glock 19, guľovnicu Sauer 202 a na čierno si  Zohnal malorážku Norinco JW15A, ktorú si dovybavil optikou s kolimátorom a tlmičom. K tomu nakúpil obrovské množstvo streliva, akoby sa pripravoval na tretiu svetovú vojnu a všetko navozil do najodľahlejšej garáže blízko lesa v zastrčenej dedine v horách, ktorú kúpil za babku na cudzie meno. Taktiež si kúpil kladkovú kušu PSE RDX 400 s optikou, nože sekery, povrazy, spacie vaky, kanady, zimné oblečenie, maskáče a pripravil si dostatočnú hotovosť. Všetko spravil tak, aby sa dlho nemusel objaviť medzi ľuďmi, najlepšie už nikdy.

     Doma sa už s nikým nerozprával, Viera už cítila že sa niečo stane a začala piť. 

     Nastal deň "D". Milan sa obliekol do civilu, telefón, kľúče, a všetko ostatné nechal doma, vzal si len občiansky a zdravotný preukaz a zabuchol dvere za svojou minulosťou. Šiel pešo k tej svojej garáži, na pleci mal iba spací vak. Prešiel 30 km, zotmelo sa. Keďže nemal kondičku, boleli ho nohy a mal hlad. Zašiel na kraj lesa, tam si našiel vhodné miesto na spanie, a vybral z vrecka chlieb so šunkou. Možno posledný chlieb v živote. Zabalil sa do spacáku a ľahol spať. Keďže spal sám v lese asi prvýkrát v živote, bola to strašná noc. Bola mu zima, po spacáku mu behali mravce a iné chrobáky, budili ho strašidelné zvuky. Snívali sa mu medvede, vlci, jelene s ostrými parohami, ale odrazu cítil uvolnenie. Oslobodenie. Všetko napätie z neho vyprchalo, po tele sa mu rozlial lenivý teplý pocit ničnerobenia, blaženého odpočinku, spánku, slobody. Nemusel rozprávať debilné vtipy, nemusel si dávať pozor, aby si neokydal košeľu s červeným vínom, nemusel zazerať kde zas odbehla Viera a s kým...

     Snívalo sa mu, že nemusí ísť medzi ľudí. Nemusí ísť do práce, nepotrebuje počítač, nezvoní mu telefón, nehrá rádio, z obývačky nehučí televízor s debilnými seriálmi. Neškerí sa na neho zdrogovaná dcéra Jožka, nezazerá na neho spuchnutý synček, ožran pán dramaturg Karolko, vždy veselá a milá úlisná koketná pripitá pani Vieročka s dlhými promiskuitnými nohami a poddajnými zvodnými kozami, vždy ochotná obveseliť Ďura, Kristiána a debila Fera a ešte nevie koho.

     Netreba plniť plán, navyšovať portfólio služieb, skvalitňovať členskú základňu, 

vymýšľať ako ponížiť daňový základ, špekulovať ako sa dostať na kobylku ministrovi hospodárstva a čo vytiahnúť na ministra financií, či premiéra. Ako zohnať zase prachy na predvolebnú kampaň "našej" spriaznenej politickej strany.

     Nič, prd, nič, len prežiť. Chodiť po lese, vyhýbať sa všetkým ľuďom čo sa tu po lese motajú, byť ticho, zohnať niečo pod zub, streliť, či chytiť do pasve nejakého zajačika, bažanta, či srnčeka. Ako ho opražiť, nasoliť, zaúdiť, ako ho odložiť na tri dni, aby nemusel každý deň strieľať. Ako sa v noci zahriať, keď je vonku mráz, ako odplašiť medveďa, keď sa motá nablízku.

     Milan si vybudoval chatrč na veľmi stŕmom a ťažko prístupnom mieste. Bolo to v hustom poraste, pod skalou, kde nechodili ani hubári, ani lesníci, a nebola tam ani ťažba. Nikdy tam nekládol oheň, ani nerobil hluk, aby tam neprilákal žiadneho človeka. Chatrč bola čiastočne v zemi, čiastočne nad zemou. Bola dobre odvodnená, suchučká, dobre zaizolovaná a perfektne zamaskovaná. Chodil tam len spať. Na prístupovej ceste mal z lian urobený alarm, keby sa dakto priblížil, liana zahrkala plechovkou. Veľakrát ho zobudila zver, čo tam zakopla o alarm. Na prípravu stravy a iné činnosti využíval vzdialenejšie existujúce ohnisko, aby nebol nápadný. Dával však pozor, aby tam nikto nebol, a keď sa blížili nejaké osoby, tak tíško nepozorovane zutekal a schoval sa.

     Žil tam niekoľko rokov. Schudol na kosť, najprv rozprával sám zo sebou, neskôr prestal rozprávať celkom. Živil sa len tým, čo tam ulovil, nazbieral. Raz ho tam našiel lesník Cyril a hrozilo, že príde o svoj raj, že ho Cyril prezradí, že bude mať problémy s políciou, s lesnou správou. Vyrozprával mu s artikulačnými problémami  svoj príbeh, a podaroval mu svoju guľovnicu, ktorú aj tak nepotreboval. Cyril s ním súcitil, lebo tiež mal podobné problémy s ľuďmi, a tak sa zblížili. Nechal ho tam v lese na pokoji a približne raz mesačne sa u neho stavil, doniesol mu chlieb, soľ a čierny čaj. Milan mu dal hríby, či nejakú vystrúhanú paličku, píšťalku, občas totiž vyrezával do dreva pekné motívy. Potom len tak sedeli a mlčali, lebo s Milanom sa aj tak nedalo plynule rozprávať. Fajčili. Milan sa vždy pri fajčení rozplakal, a Cyril sa ho nikdy nič nepýtal. Čo mal vedieť vedel. Cyril bol ozajstný priateľ, lebo nič od neho nechcel a aj tu guľovnicu mu priniesol naspäť:

     "Milan, tu máš tú flintu. Nemal som ju od Teba zobrať."

     "Však nechaj,... ty,... tvoja..., ja - netreba, ehmmm, ehmm..., prosím."

     Už nedokázal ani plynule rozprávať, nechcel už nikoho vidieť, iba Cyrilovi sa potešil. 

     Milan začal divieť. Úplne stratil kontakt s civilizáciou. Už nerozprával, ani už nemyslel na svoju rodinu, na svojich "priateľov", aj zabudol čo robil, ako žil. Poznal už detailne každý kúsok lesa, každú vetvičku v okolí 50 km. Zver mohol spočítať úplne presne. Aj zver sa ho už nebála, niektoré väčšie kusy stretával pravidelne. Lovil len drobnú zver, a len k obžive. Vedel sa už perfektne orientovať vo dne aj v noci, vedel už čo kde rastie, čo kde uloví. Pušky nepotreboval, vedel loviť do pasce a s kušou strieľal lepšie ako s malorážkou. A hlavne potichu. Párkrát bol chorý, raz sa prebral z horúčky až po troch dňoch a trápil ho silný kašeľ, ale dostal sa z toho. Cyril mu pobyt trošku spríjemňoval svojimi mesačnými návštevami, ale Milan nechcel aby Cyril rozprával. Nechcel nič počuť o ľuďoch, o civilizácii. Len tak sedeli, fajčili. A keď Cyril odišiel, uzavrel sa zase do svojej samoty.

     Dramaturg syn Karol skončil vo vezení za bitku pod vplyvom alkoholu. Dostal dva roky natvrdo. Po prepustení odišiel do Talianska, kde sa dal najať na loď a začal život čašníka na výletnej lodi. Spoznal tu mulatku Evelyn s ktorou sa neskôr usadil v Ríme.

     Dcéru Jožku vyhodili zo školy, ale zachránila ju sestra Anna-Mária, ktorá ju vzala k sebe a obrátila jej nesamostatnú dušu na vieru v boha. Jožka si začala uvedomovať svoju malosť, a postupne sa z nej stala vyrovnaná a múdra žena. Ostala v službách cirkvi, a už nikdy nevzala do rúk žiadnu omamnú látku, čiže ani alkohol, ani cigaretu.

     Krásnu Vieru jej milenci ošklbali o všetok majetok. Prepadla alkoholu, a keď už nemala nič, šla robiť upratovačku v hoteli, kde mala ubytovanie aj stravu. Tých pár euro, čo jej ešte ostalo na výplatu, pomaličky roztápila v alkohole. Keď bola opitá, rozprávala aká ona bola kedysi pani.

     Koncom marca išiel Cyril hore, pozrieť mlčanlivého spoločenského stroskotanca. Bolo mu clivo, lebo sa zase pohádal s manželkou, a potreboval vidieť človeka, ktorý je ešte viac nešťastný ako on. Už sa tešil, vo vrecku mal cigarety, ploskáča domácej pálenky, a vo vaku bochník chleba. Milan mal chlieb strašne rád. Pribalil ešte kúsok údenej slaniny a škriabal sa hore. Sem-tam bol ešte sneh, sem-tam už vykukovali smrže a výhonky bukov a prvé jarné kvety. Zadýchal sa, lebo to bolo vysoko, ďaleko.

     Bol pár metrov od Milanovej chyži a videl, že niečo nie je v poriadku. Dvere otvorené, a z vnútra vyletela vrana. Vošiel dnu, Milan ležal v skrčenej polohe, oči už mal vyžraté, v hlave mal iba dve obrovské diery, chrobáky mu rozožrali aj mäkké časti tváre, ani sa už nedalo poznať či je to on. Položil vedľa neho cigarety, ploskáča, chlieb a slaninu, prežehnal sa a polohlasom povedal:

     "Zbohom priateľu."

     Zavrel dvierka, vzal lopatu a začal chyžku zasypávať hlinou. Stačilo zhora hádzať hlinu na vchod a na časť strechy, ktorá trčala, a za hodinu neostalo ani stopy po nejakej chyžke. Milan bol pochovaný sám so svojou samotou. Cyril na to miesto už nikdy neprišiel, len v krčme rozprával občas príbeh o pustovníkovi Milanovi, ktorý mu aj tak nikto neveril.

Slepé dievčatko

     Zobudil som sa do pekného jarného rána. Slniečko už pekne hrialo, ale ešte bolo trochu vlhko, sem-tam na chodníku bola málinká mláčka, asi v noci pršalo, tráva bola orosená a zemina, tam kde sa spájala s asfaltom bola mokrá. Po chodníku sa plazili dažďovky, niektoré už boli rozšliapnuté na nechutnú kašu. Slnko sa odrážalo v tých mláčkach, a tam, kde boli mastné sa vytvárali pestrofarebné Newtonove obrazce.

     Potreboval som ísť k zubárke, lebo som si jazykom nahmatal na zadnej šestke nejaké problémy. Zub ma nebolel, ale cítil som tam ostrú hranu, ako keď ti vypadne blomba.

     Bol som v Brne a nedokázal som pochopiť, že moja zubárka zo Slovenska tu má ambulanciu. Ale vedel som presne kde, tak som sa k nej vybral, že aj pokecáme, keď práve nebudem mať vŕtačku v ústach. Tiež niekedy trápna debata. Ona sa ma niečo opýta, a ja môžem iba hm-kať, alebo za e-e-kať. A keď mi povie: "Vypláchni!", tak vtedy môžem povedať pár nesúvislých slov.

     Zašiel som do pivnice pre motorku, ale bola zaprášená, mala spustené pneumatiky a možno aj vybitú batériu. Rozhodol som sa, že pôjdem pešo, však je to len kilometer po slnkom vyhriatej ulici.

     Vyšiel som na ulicu, nikdy som na tej ulici nebol, ale vedel som presne kde mám ísť. Buď prežívam deja vu, alebo ma vedie nejaká nadprirodzená sila, o ktorej nič neviem. Je to taký pocit, že ti je odrazu všetko jasné, vieš kde máš ísť, vieš čo máš robiť. Mal som sandále naboso, tričko a trištvrťové rifle. Keby som mal dlhé vlasy, do zadného vrecka by som si dal hrebeň, ale mám ich kratúčko zastrihnuté, tak som tam dal peňaženku.

     V robote mám tichú kanceláriu. Hudbu si už nepúšťam, rádio ma rozčuluje, mám tam úplné ticho, len klopkanie klávesnice a šum ventilátorov v PC tam počuť. Sedím tam sám, návštevy mám zriedka, lebo je to na kraji mesta. Preto vyhľadávam ruch, veselo. Občas potrebujem počuť šum davu, tlačenicu v obchode, spev pouličných umelcov, výkriky kamelotov, hukot električiek idúcich po koľajniciach, klaksóny nervóznych šoférov, šum mesta. Na ulici rušno, električky, autá, na chodníku plno ľudí. A teraz som tu, uprostred davu ľudí idúcich náhlivo po chodníku.

      Najprv som sa len oprel o niekoho zľava, potom zprava, tlačenica pred prechodom pre chodcov. Odrazu som zacítil, ako ma niekto chytil za ruku. Nebolo to náhodné, bol to pevný, cielený stisk nejakej ruky. Bola to malá rúčka, horúca, ale pevná. Pozrel som sa vpravo, za ruku ma držalo dievčatko, asi päťročné. Mamka ho niesla na rukách, bola drobučká, lebo ináč by ho neuniesla. Prečo ma chytila za ruku? Nechápal som. Asi si ma s niekym splietla. Raz ma chytil jeden chlapec za ruku v hypermarkete, lebo si ma splietol s otcom. Keď sa na mňa pozrel, vytrhol ruku, skoro sa rozplakal a rýchlo utiekol za svojim otcom. Bolo to komické, milé. Dievča malo letné šatičky, ružové, biele ponožky, obité kolienka a copíky. Pozerala sa kdesi rovno a jej oči neskákali, neprenášala zrak po jednotlivých predmetoch, ľuďoch, dívala sa stále jedným smerom - bola slepá. Stále ma držala za ruku, už som vedel že to nie je náhoda, ale zámer.

     "Tatínku, ty hezky voníš...", povedala mi a otočila sa trochu tvárou smerom ku mne. Nedívala sa mi do očí, len niekde tým smerom, kde by som mal byť. Ráno som sa oholil a mám takú peknú toaletnú vodu, trochu som voňal, jak manekýn. Neodpovedal som nič, len som hm-kol. Nechcel som sa prezradiť, že to nie som ja, jej otec, bol som aj zvedavý, čo bude ďalej. Pozrel som na mamičku a ona na mňa. Nič sme nevraveli, ale v jej pohľade som čítal prosbu, aby som ešte chvíľu to divadlo hral. Akoby mi chcela povedať:
"Doprajte tomu dieťaťu chvíľu šťastia, neberte jej ilúzie..."
Bolo to trochu komické, ale zároveň smutné, dojímave.

     Mamička bola pekná, v strednom veku, tmavé vlasy, pekne upravená, nenalíčená, plnšej postavy, veľmi pekná, až vo mne hrklo. Mala letné šatky z ľahkého materiálu a drobulinkými nezábudkami. Na okrajoch jemná čipka. Išli s dievčatkom bohvie kde, možno do obchodu, na chlieb a maslo, možno k lekárovi, možno na vlak, neviem, neviem kam... Na jej tvári sa dal čítať príbeh. Bolo na nej vidno, že prežila šťastné chvíle, lebo kútiky úst sa jej stáčali hore, a v očiach mala iskru, ale okolo očí mala vrásky, ktoré vraveli, že zažila aj ťažké a zlé chvíle, nakoniec asi ako väčšina ľudí. Všetci prežívame radosti aj starosti.

     A kde je vlastne moravský taťka? Začalo mi to vŕtať hlavou. Existuje vôbec? Je tu niekde blízko, a len sa obzrel za nejakou sexi babou a zaostal? Počkaj bude sranda, keď sa tu zjaví a vrazí mi jednu po papuli. Aj som sa zľakol, a chcel som si ruku uvoľniť zo stisku dievčatka, ale ona nepustila, stisla ma ešte silnejšie. V tom stisku som cítil túžbu, cit, zvedavosť, tak som držal ďalej.

     A čo keď taťka neexistuje. Čo keď ich nechal, alebo zomrel, prešlo ho auto? Mal na stavbe úraz?  Bodol ho niekto do chrbta? Spadol na motorke pod kamión? Alebo sa na nich vykašlal? Kde je? Kde je jej otec? Teraz som nevedel. Myslí si to dievčatko že som jej otec, alebo vie že som cudzí chlap, a som len imaginárny otec, otec v jej predstavách, a hráme všetci traja komické divadlo?

     Usmial som sa na mamičku, a ona môj úsmev rozpačito opätovala. V očiach mala ospravedlnenie, smútok, aj radosť zároveň, akoby mi chcela poďakovať. Rozmýšľal som či nadviazať rozhovor, ale nechcel som rušiť čaro tejto chvíle. Začal som si uvedomovať, že nielen oni dve z toho majú zážitok, ale aj ja. V hlave mi začali víriť myšlienky: Kde je moja manželka? Kde je moja dcéra? Prečo som sa neoženil? Prečo som nesplodil dcéru? Dnes by som ju nosil na rukách, hladkal by som ju po vlasoch, bozkával na líce a držal za ruku. Držal by som vlastnú dcéru za ruku, ako teraz držím toto slepé dievčatko. Môj život je prázdny, chodím do roboty, vozím sa na motorke, pijem pivo, chodím k moru, sem-tam zbalím nejakú pipku na jednu noc, zahrám si biliárd, polyžujem, bicyklujem - ale sám. Večer si líham sám. Keď som chorý, nikto mi neuvarí čaj, nikto mi neutrie pot z čela. Keď mám problém, nikto mi neporadí, nikto ma nevypočuje, a keď mám radosť, nikto sa neteší spolu so mnou, moje úspechy idú do prázdna, samota, samota, samota, samota, toto je moja samota, a prázdno...

     Asi vyhľadám svoju dávnu lásku, a ak ešte nie je vydatá, pokúsim sa obnoviť zašlé city. Prečo sme sa vlastne rozišli? Už ani neviem. Asi to bola nejaká blbosť, ja som bol frajer, pyšný mladík, ona bola hrdá dáma... Aj keď sme sa mali veľmi radi, rozišli sme sa, lebo sme nevedeli prekonať svoju pýchu, ani ja, ani ona. Začnem  od seba. Prídem za ňou, ospravedlním sa jej, pozvem ju na kávu, pokecáme,... možno ešte preskočí iskra.

     Išli sme takto hodný kus po chodníku spolu. Slepé dievčatko ma držalo za ruku, nič nevravela, nechcela to pokaziť. Mamička sa občas ukradomky na mňa pozrela, a ja som blúdil myšlienkami po svojich starých láskach, po svojom premrhanom živote.

     Ambulancia mojej zubárky bola tu, zrazu som znervóznel, zneistel. Vyslobodil som si ruku zo zovretia dievčatka, usmial sa na mamičku:
"Dovidenia, dievčatá, prajem Vám pekný deň."
"Nashledanou pane, a děkuji."
"Nazdar tatínku, přijď už domů..."
Zabočil som do budovy a viac som ich nevidel.

     Zubárka mala na dverách napísané, že ambulancia sa presťahovala na adresu tam a tam... ani si už nepamätám, že kde... A navyše bola nedeľa, dnes trochu nevšedný, sviatočný deň. Jak to, že je dnes nedeľa, čo mi preskakuje? Šiel som domov, v hlave mi vírili myšlienky, bol to silný zážitok, ani si nepamätám, ako som sa dostal domov. Vybral som motorku, batériu som dal pod nabíjačku, dofúkal pneumatiky na správny tlak, zo sedadla som zmietol myšacie hovienka, celú som ju vyleštil a pomocou štartovacích káblov napojených na autobatériu som ju naštartoval. Najprv kašľala, valil sa z nej hustý dym, mala nepravidelný chod, ale keď sa spálili všetky usadeniny, jej chod sa ustálil, prestala dymiť, znížil som otáčky, termostat zopol ventilátor na chladiči. Bola pripravená na prvú jarnú jazdu.

     Myšlienky sa mi stále vracali za slepým dievčatkom a jej mamičkou. Odrazu som si uvedomil, že nepôjdem za svojou starou láskou, ale že chcem slepé dievčatko a jej mamičku. Obe boli krásne. Už viem čo chcem, chcem držať za ruku slepé dievčatko. chcem ju nosiť na rukách, rozprávať jej rozprávky, príbehy, chcem sa o ňu starať, byť jej otcom. A chcem jej krásnu mamičku. Chcem ich obe chrániť, chcem s nimi žiť, asi som sa zaľúbil, do oboch. Nájdem ich, musím ich nájsť... Ale neviem o nich nič, ani meno, ani odkiaľ sú, kam išli, ani stopy. Len ich tváre... Prečo som sa neopýtal aspoň niečo?

     Mesiac som chodil po Brne, na motorke, pešo, električkou. Všade som ich hľadal, dokonca som sa niektorých ľudí aj pýtal, či nepoznajú slepé dievčatko také a také,...

     Nič,... Už som ich nikdy nevidel... a ostal mi zase len prázdny život bez stisku detskej rúčky...

Zuzka

Ideme s Jozefom z biliárdu. Vypil som jedno pivo, desiatku, dobre mi pretrávilo, vyhladol som. Od vína ma páli žáha, a tvrdý alkohol tiež nepijem, pivo len tak od smädu. Tie časy, keď som sa vedel opiť sú už dávno preč.

Som na invalidnom dôchodku, k starobému mi chýbajú ešte štyri roky. Občas zájdem ešte k synovi do firmy, ale moc ma tam radi nevidia, že sa i pletiem do kšeftov, najradšej si to tam robia sami. Dakedy si rozbehnem nejaký malý projekt a robím si ho sám, aby som sa im nemiešal do ich názorov. Trochu si tak privyrobím, každé euro je dobré.

Jozef je už na starobnom. Názorovo nie sme si moc blízki, ale aspoň nemusím doma s manželkou celý deň preberať dookola to isté, chlap je chlap, s ním môžem preberať ktorá má krajšie kozy, a ktorá aký zadok.

Ideme domov na obed.

"Poznáš ten vtip, jak sa dôchodcovia bavia že kto koľkokrát do roka sexuje?", pýtam sa Joža. Dobre viem, že pozná, lebo ho opakujem stále dookola, aby som ho nasral...

"Poznám, pravdaže poznám..."

"...poviem ti aspoň koniec: Již zítra..."

Ja sa rehocem a Jozef znudene gúľa očami. Dnes vyhral biliard on, tak nezúri. Väčšinou vyhráva, je lepší...

Na lavičke pred blokom sedí ona - Zuzka, prekliata Zuzka.

Zuzka je sedemročné dievčatko s čiernymi očami, zlatými dlhými vláskami a prekrásnou tváričkou. Ale je prekliata, nešťastná. Jej prekliatie je jej inteligencia. Keby jej merali IQ, určite je členom Mensy. Kamarátov chúďa nemá, s rovesníkmi sa nemá o čom baviť, lebo mentálne je na úrovni pätnástich rokov, a pätnástky sa s ňou nebavia, lebo je maličká, zasraná. Ako sa to s ňou príroda pohrala, že jej nadelila takú hlavičku? Na diskusiu má iba nás, dedov...

Už kričí na nás z diaľky:

"Boli ste chlastať paprdovia, čo? Už ste vyhladli..., idete napchať črevo..."

"A ty čo tu, Zuzka, iškolába nem?", pýtam sa jej zdvorilo.

"Taká škola, aj tak už skončila."

V škole sa príšerne nudí. Potrebovala by byť o tri - štyri ročníky vyššie.

Nedáva pozor, vyrušuje, spí, a preto niektoré učivo neovláda, lebo ju to nudí. Baví sa tak, že dáva učiteľom zákerné otázky, často vystihujúce ich slabé stránky, a tým si ich všetkých znepriatelila.

Vraví nám:

"Dnes bol slovenčinár po opici, pery suché, oči vpadnuté, ruky sa mu triasli, tak som sa ho spýtala, že či postatné meno alkohol sa skloňuje podľa vzoru chlap, alebo stroj. Kukal na mňa jak debil, a potom mi povedal že som drzá. Asi to dakedy fakt preháňam."

"Nemala by si ich provokovať, lebo učiteľ má vždy pravdu a budú sa ti mstiť na známkach a na všetkom.", dohováral jej Jožo.

"Ja im serem."

"To furt chodíš do školy taká zmaľovaná?", sa jej pýtam.

"Ta čo si, po poslednej hodine som sa nalíčila."

Zuzka vyzerá jak detská kurva, ale vyššia trieda. Mejkap, výrazne nalíčená, pery červené, až prehnane, a na takom malom dievčatku to vyzeralo komicky. Oblečená je vždy čisto a vkusne, určite jej učiteľky závidia ako sa vie obliecť, chudobne, ale perfektne. Biela blúzka, čistá, vyžehlená, modrá skladaná suknička po kolená, biele punčošky a čierne vyčistené a naboxované plastové lakovky. Ako bábika. Na ruke plechový prstienok s modrým očkom, modré náušničky, retiazka z príveskom. Vo vlasoch modrá zamatová čelenka. Prekrásne dievčatko, ale v očiach, v čiernych hlbokých očiach smútok. Hlboký depresívny smútok, beznádej. Keď sa jej dívam do očí, chce sa mi kričať, chce sa mi plakať. Dospelá, múdra žena, uveznená v tele sedemročného dieťaťa.

Zuzka si uvedomuje všetky životné súvislosti. Má vynikajúce pozorovacie schopnosti a bystrý um. Uvedomuje si že je mladučká, a tak strašne by chcela byť veľká, lebo nikto ju neberie vážne, nikto okrem mňa. Chýbajú jej však vedomosti a skúsenosti. Dospelí ju uzemňujú silou, zahriaknutím a vulgarizmami, lebo často na ňu argumentačne nestačia. Ja sa s ňou bavím ako so seberovnou, i keď má navrch, rozumiem jej problému, a preto ma má rada.

Raz som jej kúpil kalkulačku, vedeckú s funkciami za 20 euro, tak ju nevzala, že ty na mňa prídavky neberieš. Musel som jej ju dať až na narodeniny.

"Zuzka", debatujem s ňou.

"No?"

"Prečo sa tak vulgárne maľuješ? Nevyzerá to dobre..."

"Provokujem, nech sa ľudia bavia. Nikto ma nechce pochopiť, tak si z nich aspoň robím srandu, čo mám robiť? Niekedy mám pocit, že sa zbláznim, ľudia dajak čudne premýšľajú, všetci sú dajakí čudní... A ty, čo plačeš? Senilito?"

Videla že sa mi zaleskli oči, lebo som si uvedomil aká je nešťastná. Keby bola menej inteligentná, normálna, hlúpučká ako dieťa, skákala by na švihadle s ostatnými dievčatami, smiala sa, hrala sa s bábikami, a tešila sa keď ju učiteľ pochváli ako pekne zarecitovala básničku. Namiesto toho sa trápi nad medziľudskými vzťahmi, analyzuje korupciu riaditeľa školy, alkoholizmus slovenčinára, chamtivosť matematikárky a lenivosť telocvikára. Nechápe prečo jej rovesníci nečítajú Remarqua, Verneho, nepočúvajú Mozarta, jazz, ale debilné detské pop-odrhovačky. Prečo ju dospelí neberú vážne a nechcú s ňou diskutovať o nekonečnosti priestoru, času, galaxiách, čienych dierach a existencii boha či hĺbke oceánov? Nechápe. Je zaškatuľkovaná do tela sedemročného okatého dievčatka čo by sa malo hrať na otecka a na mamičku, či kresliť kriedami na chodníku kvietky. Ale ju to nezaujíma, ona chce lietať, chce čítať, chce rozprávať, polemizovať, argumentovať.

Ja jej tiež nestačím. Sedávame spolu, ale mňa už tieto debaty prestávajú baviť, už som z toho unavený, zabúdam, rýchlo sa unavím, už sa mi nechce rozmýšľať a riešiť problémy sveta, Zuzka potrebuje mladý mozog na takéto debaty - a nenašla ho. Bojím sa o ňu, čo sa asi stane, a mám zlú predtuchu.

Otec ich nechal. Robil dakde v zahraničí v práčovni a po pol roku si našiel dajakú Poľku. Ani výživné neplatí. Mamka chodí do hotela, robí chyžnú, upratuje, a občas ešte zaskakuje v bare ako čašníčka, aby obidve dievčatá vyžili. Doma skoro nie je, keď príde v noci Zuzka už spí, a ráno, keď ide Zuzka do školy, ešte spí. Aspoň že majú dobrý vzťah, i keď pri výchove sú trenice, lebo Zuzka je tvrdý samorast a argumentačne ďaleko prevyšuje mamku. Neviem či si jej mamka uvedomuje, čo má vlastne Zuzka v hlave...

"Vieš, spomenul som si na kamaráta, minulý týždeň som mu bol na pohreb.", pokúšam sa o vysvetlenie lesklých očí.

"Teraz klameš, vždy keď klameš tak si šúchaš ucho."

Boha jej malej, jak to vie? To snáď nie je možné. Neodpovedal som nič.

Asi minútu sme sedeli všetci traja na lavičke bez slova. Jožo pozeral na vrabce ako sa bijú na rohlíku vedľa smetného koša, a ja som sa rozprával so Zuzkou očami. Ona mi čítala v hlave a ja som sa pokúšal čítať v jej. Ona prečítala asi všetko, lebo sa lišiacky usmievala, a ja skoro nič. Videl som len jej smútok zakrytý úsmevom. Prekliata Zuzka, prekliata svojou vysokou inteligenciou. Prečo jej to boh nadelil? Dal jej trápenie namiesto veselej hlúpej nevedomosti.

Obed bol vynikajúci. Manželka výborne varí, dnes bola krkovička, kapusta, domáci knedlík. Ani neviem o čom sme sa s manželkou rozprávali, nepamätám si, mal som plnú hlavu malej Zuzky, nemohol som prestať na ňu myslieť.

O pár dní, zase sme hrali biliárd, pili pivo a ohovárali vládu Slovenskej republiky aj so všetkými ministrami, keď mi Jožo vraví:

"Ráno tu bola sanitka."

"A čo?"

"Malá Zuzka si podrezala žily, ...už ju nezachránili."

Vypadlo mi tágo a nemohol som ani plakať, nešlo to. Večer som sa opil do nemoty, asi po tridsiatich rokoch.

Pohreb bol malý, prišlo len pár ľudí zo školy, asi len z povinnosti, pár susedov zo zvedavosti. Otec sa ani neunúval zo zahraničia, možno mu ani bývalá manželka nedala vedieť. Zopár vzdialených príbuzných z mamkinej strany a mamka pod sedatívami. Doktor ju tak nadrogoval, že asi ani nevedela kde je, a čo sa deje, len pozerala do zeme a nevnímala...

Ja som Zuzke kvety nekúpil, nemala ich rada. Chcel som jej darovať nejakú knihu, nech si ju tam hore prečíta, ale nakoniec som jej kúpil peknú bábiku, aj keď sa ňou asi hrať nebude, ale mala by... Položil som ju medzi vence a ticho odišiel.

Julka

Prišla na bicykli čo jej Peter kúpil. Mal trištvrťový rám, tyrkysovú farbu, chrómované blatníky a bol ľahúčky, išiel skoro sám. Petrovi ostal ten obrovský starý bicykel spred vojny, ani nevie z ktorej, s hrubými kolesami a veľkým plechovým chrómovaným predným reflektorom s dynamom na prednom kolese, ale šiel. Bol to pôvodne jej bicykel.

Julka má málo rokov. Je to drobné dievčatko, fyzicky dospelé, ale psychicky ašte také malé milé neskúsené žabča. Práve sa jej život začína. Je štíhlučká, zadok takmer nič, a prsia len také vznikajúce, vlasy rovné, gaštanové, pohrávajúce sa vo vetre.

Peter, starý šesťdesiatnik, ešte celkom zachovalý, platonicky do nej zaľúbený. Brucho mu už trochu visí, ale ešte nie moc, kĺby ho občas pobolievjú, dych mierne astmatický, ale keď vidí Julku, omladne dvadsať rokov. Chce ju vlastniť, chce sa o ňu starať, túži vídavať jej veselú tvár, jej nesmelé rozhodnutia, korigovať jej neskúsené názory, učiť ju životu, pomáhať jej prebíjať sa.

Julka ho tiež ľúbi, aspoň si to Peter myslí. Jej láska je ale taká platonická, možno jej pripadá ako dedko, ale trošku v ňom vidí aj muža, i keď už dávno za horizontom. Často  sa stretávajú, chodia na výlety, aj do spoločnosti, ukazujú sa ako pár, a možno sú aj na smiech medzi ľuďmi, ale im to nevadí. Fyzický kontakt medzi nimi je takmer nulový. O sexe nemôže byť ani reč, Peter už len slintá, akurát ju občas pohladí po tvári, a ona si mu občas sadne na kolená, objíme ho okolo krku a pobozká na líce. Je to pre neho blažený pocit.

Dnes obaja šli na jazero. Vedie tam široká cesta, asi kilometer dlhá, popri rieke. Rieka bola rozvodnená, strašne rozvodnená, voda sa rozlievala až na cestu, len stred cesty bol ešte prejazdný, nazaliaty. Stačilo o desať centimetrom vyššia hladina a nedalo by sa prejsť. Taký nebezpečný pohľad, a už sa aj stmievalo, čo dodávalo tomu celému desivý ráz, ako v hororovom filme..

Šli na tých bicykloch, Peter prvý, ona trochu za ním, Peter sa bál. Tá voda bola hrôzostrašná, bola nesmierne mohutná, pomaly tiekla a vírila sa. Spod hlbín sa tlačila na hladinu, a na hladine sa tvorili také mohutné prúdy. Keby bolo niečo na hladine, určite by to vtiahlo dnu, aj najlepší plavec by sa tam bol utopil. Voda bola čistá, zeleno-modrá, tmavá, až čierna, na dno nebolo vidieť. Keby tam spadli, určite sa z toho nedostanú, veľmi sa Peter bál.

Obzrel sa za Julkou, že jej povie aby sa vrátili - ale bola preč. Kedy zmizla, kde zmizla, nespadla do vody? Zmizla náhle, bez jediného šuchnutia, bez varovania, bez jediného slova. Začal ju hľadať popri hladine, zbytočne. Keď spadla do vody, už ju nikto nikdy nenájde, škoda hľadať. Nikde ani bicykla, ani Julky, - ani stopy.

Naľavo od cesty je penzión. Dole reštaurácia, trochu lepšia ako štvrtá cenová skupina, nič moc, ale ani nie celkom pajzel. Tak pre obyčajných ľudí. Hore na poschodí sú nejaké izby pre príležitostných hostí. Peter vošiel dnu a uvidel za stolom sedieť kamaráta.

"Boris, nevidel si Julku?", spýtal sa, očakávajúc negatívnu odpoveď. Všetci vedeli že s Julkou spolu chodia, aj Boris ich spolu vídaval.

"Je hore na izbe s Ďurom", vravel to úplne normálne, bez výsmechu, bez škodoradostného sarkastického úšklebku. Povedal to takým bezfarebným tónom, akoby povedal:

"Sedí v boxe a pije kolu."

Ďuro bol sotva dvadsaďročný fešák, svalovec, pekný chlapec, majiteľ fitka, s postavou Arnolda, no nie celkom... Žiaden ikváč, normálny chlapec sebavedomý, pekný, milovník všetkých pekných žien. Život gombička...

Všetci totiž vedeli aký je vzťah medzi Petrom a Julkou. Peter mal peniaze, bol rád že jej môže stále niečo kúpiť, že sa pri ňom motá pekné dievča ktoré mal rád, že ju mohol občas pohladiť, a ona bola pri ňom slobodná. Nebola to zlatokopka, obom im spolu bolo dobre. Julka sa občas zabavila s nejakým pekným mladým chlapcom, ktorý ju však nemohol zahrnúť ani darčekmi, ani starostlivosťou, a možno ani láskou, takou, akú dostávala od Petra, ale vedel jej dať fyzickú lásku a kvalitný sex.

Petrovi odľahlo že nezmizla v tej hlbokej vode, ale iba v náručí Ďura. Vypil jedno pivo, s Borisom prebrali posledné klebety regionálnej politiky, sadol na ten veľký bicykel a šiel domov. Dnes bude ešte doma sám, porozpráva sa s Dunčom, ale zajtra možno s Julkou pôjdu zase niekde spolu, možno k hlbokej vode, len tak...