Bol som tesne po vysokej škole, mladý inžinier elektrotechnik, plný elánu, plný chuti do života, a odhodlaný prerobiť svet k lepšiemu. Nakoniec, to je údel mladých, robiť svet krajším, spravodlivejším. Starci sú už znechutení, otupení, hľadajú pokoj, nejako už len to
tu doklepať do konca.
Na vysokej škole som absolvoval dva roky vojenskú prípravu, vždy v utorok sme mali namiesto školy "vojnu". Keďže som bol elektrotechnik, školili nás za letcov, teda konkrétne špecializácia rádiotechnické zabezpečenie letectva. Výcvik bol poctivý, ovládali sme to všetko pomerne dobre,
dokonca aj poradovú prípravu sme mali zmáknutú na výbornú. Slabšie to už bolo s taktickou prípravou a týmito vojenskými záležitosťami, najviac nás školili v odborných predmetoch, nám technikom to bolo blízke.
Keďže som už bol ženatý, a mal som už dvoch synov, ktosi mi poradil, že si mám dať žiadosť na vojenskú správu o pridelenie blízko bydliska. Bolo mi vyhovené a narukoval som do Prešova na Vojenské letecké učilište, čo bolo približne 90km domov do Sniny. Náležite som toho aj využil. Na železničnej trati Prešov - Snina hliadky neboli, tak som skoro každý víkend "utekal" domov. Kamarát, čo slúžil v Martine na štábe, mi podaroval čistú vojenskú knižku. Vyrobil som si falzifikát, pečiatky som nahradil mierne stočeným otlačkom 5-haliernika, bol tam štátny znak, a stočením som to rozmazal, aby nebolo čitateľné, že je to peniaz. Podpisy nebol problém. Napodobnil som podpis nášho veliteľa, nejakého plukovníka.
Prvýkrát som sa na stanici v záchode prezliekal do civilu, ale potom som zistil, že keď mám uniformu, podpísanú vychádzkovú knižku (tú falošnú), že môžem cestovať dokonca na polovičný lístok. Potom som cestoval už len takto.
Nebudem tu ale popisovať všetky zážitky z vojny, bolo by to dlhé, sústredím sa na dôstojnícke skúšky. Bol som čatár absolvent, a nás, špagátov, bolo lepšie udržať takto. Zopár nás dostalo podporučíka, aby mali koho posielať do hliadok, ale títo nepotrebovali opušťáky, dokonca nemuseli spať ani v kasíne, no museli im platiť oveľa väčší "žold". Preto nás drvivú väčšinu povýšili do dôstojníckych hodností až v deň ukončenia základnej vojenskej služby.
Aby nás mohli povýšiť, robili sme niekedy v lete dôstojnícke skúšky.
Bolo krásne počasie, slniečko, slabučký občerstvujúci vánok, príjemne, len plavky a vodu...
Na buzaráku (vybetónovaná plocha, kde sa konali denné rozkazy, prehliadky, a všetky dôležité akcie útvaru) bolo zopár stolov a stoličiek. Tu sedela skúšobná komisia (tri či štyri gumy - dôstojníci z útvaru, vždy zelení), za druhým stolom bola písomná príprava, vedľa stáli absolventi čakajúci na skúšky (v pohove).
Ja som mal tri otázky z vojenskej prípravy, ani si nepamätám aké, ale jednu nezabudnem do smrti:
PLÍŽENIE, PLAZENIE
Zodpovedal som dve predchádzajúce a k tretej som vysvetlil čo to je plazenie a popísal som to verbálne že ako. Všetci sme mali vychádzkové uniformy, nie pracovné, lebo skúšky to bola slávnosť (podľa nich).
Fajn už mám po skúškach, pomyslel som si, a predseda komisie vraví:
"Predveďte!"
Ja som sa spravil blbý a vravím:
"Čo mám predviezť?"
"Plíženie plazenie"
"To sa tu mám po buzaráku plaziť vo vychádzkovej uniforme?"
"Áno"
Chvíľu som váhal, stuhol som a premýšľal. Keď odmietnem, neprejdem na skúškach, bude prúser, možno chytnem aj basu, keď sa budem plaziť, bude tu ohromné divadlo, všetci sa tu popučia a mesiac budem stredobodom posmechu, toto moja hrdosť nestrpí. Obzrel som sa na kolegov špagátov, a už som videl ako sa pučia od smiechu.
"Á nech je sranda...", pomyslel som si a hodil som sa na zem. Ešte že bolo sucho a buzarák bol pomerne čistý. Já debil, ja debil, pomyslel som si, a začal som sa plaziť po betóne jak kameňožrút. Nevedel som sa či sa mám rehotať, alebo plakať, ale moji spolubojovníci vedeli. Hurónsky sa rehotali, a predseda komisie ich zahriakol, nech sú ticho, ...no nepomohlo, rehotali sa ďalej.
"Stačí.", zaznelo a ja som okamžite vyskočil na zadné. Asi videli, že prestrelili, ale zeleným mozgom to asi aj tak nedošlo. Skúšky som spravil, ale ešte pár dní ma volali "Plazúň".
No a ešte jedna politická udalosť.
Na katedre rádiotechniky leteckého učilišťa, kde sme boli traja učitelia špagáti, sa konala
stranícka schôdza. KSČ pochopiteľne. Predseda nás špagátov bol Karol, lebo bol podporučík, ale on poprosil mňa, čatára, aby som bol hovorca, lebo bol strašný trémista. Ja známy vtipkár, extrovert som s tým nemal problém. Jedným z bodov programu straníckej schôdze bolo aj prijímanie socialistických záväzkov. Najprv vystúpil predseda, kde za všetkých členov strany predniesol niekoľko bodov, v ktorých sa zaväzovali k tomu čo mali v pracovnej zmluve, teda vzorné plnenie si povinností, atď, bla, bla, bla. Potom predniesol sľub predseda nestranníkov (tí čo neboli členovia KSČ ani kandidáti).
Po jeho príspevku nastalo ticho, a všetci sa dívali na nás, na špagátov. Treba dačo povedať, dačo sľúbiť. Nemohli sme ostať len tak sedieť, bolo treba vstať a dačo sľúbiť. Tak som vstal a vravím:
"Páni dôstojníci,..."
Nastalo hrobové ticho, potom tichý šum, všetko stuhlo. Čo bude? Vtedy za hlbokej totality, bol rok 1984, sa všetci titulovali súdruh, len lekári boli páni. Hrozilo, že čatár Dostál vyrobí dajakú blbú reč. Veliteľ katedry, náš plukovník, ináč dobrý chlap, aby odľahčil situáciu, sa začal polohlasne smiať, ja som pokračoval:
"...my, absolventi sa zaväzujeme, že si budeme plniť naše pracovné povinnosti vzorne, atď, bla, bla, bla,..., ale zároveň Vás žiadame, aby ste k nám pristupovali, ako k dospelým ľuďom, keďže nie sme obyčajní záklaďáci, ani študenti učilišťa, ale sme na pozícii učiteľov a pomáhame Vám s plnením Vašich povinností."
Komunisti si vydýchli, že to všetko dobre dopadlo a stranícka schôdza sa pomaličky blížila ku koncu.
