nedeľa 24. novembra 2013

Ako som v zime prestal jazdiť na babete

     Bolo to kedysi v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Bol som mladý inžinier, elektrotechnik, zamestnanec veľkého podniku v malom meste. Konkrétne Vihorlat, národný podnik, Snina. Robil som projektanta elektro na strojoch, ktoré sme vyvíjali. 
     Býval som v paneláku s manželkou a dvoma malými chlapcami, dcéra ešte nebola na svete, ešte sa len plánovala. Život bol v podstate nalinajkovaný na desiatky rokov dopredu, nebolo o čom špekulovať. Ráno do práce, poobede z práce, doma pomôcť manželke s domácnosťou, cez víkend nejaká robota, zábava a tak dookola.
     Pešo som mal do práce cca 15 minút po bránu, a z brány na tepláreň, kde som chvíľu pracoval, ešte ďalších 15 minút. Bola to skoro hodina denne, za každého počasia. Strata času, potreboval som to nejako skrátiť. Neskôr som jazdil na bicykli, ale ani to nebolo ono.

     Kúpil som si od ruky babetu, dvojrýchlostnú. Peňazí nazvyš určite nebolo, ale na babetu som naškrabal. Bola to radosť. Vozil som sa ako malý Janko, a tešil sa z každej zákruty. Len ma sralo, že to išlo dosť pomaly, stále som študoval ako zvýšiť výkon. Dokonca som špekuloval, že tam dám motor z 250-tky. Policajti by si možno nevšimli a STK ešte neexistovalo, dokonca ani prilbu nebolo treba. Všetko ale ostalo len v rovine špekulácií, nebolo času, neboli peniaze, nebola dielňa, len som tak sníval. Dnes už by som to vedel spraviť. Veľkú motorku som kúpiť nemohol, mal som vodičák iba B a M.
     V lete super, za dažďa mierneho sa dalo, ale prišla zima. Čo teraz? Skúšal som ako ďalej. Zistil som, že pri tej závratnej rýchlosti, keď som mal rukavice, šál, dobrú vetrovku a čiapku s brmbolcom, dalo sa tie 4 km prejsť aj na babete, bez výraznej straty telesnej teploty. Zas to nebolo na druhý koniec okresu, ale len v areáli mesta. Kým som začal pociťovať zimu, už som bol na mieste. A keď bola veľmi tuhá zima, ubral som rýchlosť ešte na polovicu a tak sa jazdiť dalo.
     Horšie to však bolo na ceste. Pred križovatkou autá intenzívne brzdili, brzdami, nohami, očami, a aj tak zastavili až v polovici križovatky. ABS fungovalo vtedy len prerušovaným šliapaním na brzdový pedál. Sneh bol preto pred križovatkou vyblýskaný do zrkadlového ľadu, a niekedy to nebolo ani posypané. Vtedy bolo treba spustiť nohy na cestu a šmýkať nohy po zemi, a vytvoriť tak kontakt v štyroch bodoch, ako na bicykli s pomocnými kolieskami. Dosiahol som tak relatívne uspokojivú stabilitu, i keď nie vždy to bolo postačujúce.

     Jedného dňa, na ceste domov z práce, som sa blížil po zľadovatelej ceste ku križovatke. Križoval mi cestu obrovský náklaďák, Tatra 138, plne naložený čímsi, asi štrkom, neviem. Vtom sa moja stabilita nejakou nedefinovanou silou narušila, babeta spodo mňa ušla, padla na zem, a ja som ostal na štyroch, s vyvalenými očami, ako hladný pes. Tatra sa rútila rovno na mňa. Čo teraz? Rozmýšľam:
“Vstanem a rýchlo utečiem spod Tatry…”
“Ale ako?”
Vstať nešlo, bolo strašne klzko, a ak by som aj vstal, nestihol by som spod Tatry ujsť, a možno by som sa šmykol nazad, no čo teraz.”
“Asi ujdem po štyroch…”
V tej rýchlosti môj počítačový mozog vyhodnotil, že najlepšia varianta je, odpratať sa z cesty po štyroch, ako Dunčo. Začal som hrabať rukami a nohami a utekať po štyroch preč z cesty.
     No muselo to byť komické, lebo šofér Tatry pustil volant a rehotal sa jak pako, namiesto toho, aby brzdil, alebo stočil volant. On sa len rehotal, a pozeral, ako po štyroch leziem po zľadovatelej ceste. A ani nezastal, debil jeden…
     Keď som bol z dosahu jeho kolies, aj som si vydýchol. Ešte som sa obzeral, že kto ma videl, ale nebolo tam moc ľudí, tak môj zvierací beh našťastie nebol odmenený hurónskym smiechom.
     Ale zážitok to bol perfektný…



            Po niekoľkých dňoch, už som aj pozabudol na štvornohý únik spod Tatry, som zase šiel z teplárne domov - na babete. Cesta bola extrémne šmykľavá, použil som zase nohy ako pomocné kolieska. Vo Vihorlate vtedy pracovalo asi 5000 zamestnancov, a keď zahúkala siréna o 14:30, hlavný roj zamestnancov z rannej smeny sa hrnul masovo k východu. Chodník bol plný, možno päťstup, odhadujem reálne cca 300 až 500 ľudí.
No a vtom sa to stalo. Moje stabilizačné kolieska (nohy) vyleteli do vzduchu, zošmykol som sa na brucho, ruky, nohy roztiahnuté, a točil a šmýkal som sa vedľa babety po špinavej ceste. Cesta bola sčasti posypaná čiernou škvárou, sčasti nie, sneh bol udupaný, vyšmýkaný do zrkadlového lesku. Bolo to také šmykľavé, že som sa tam na bruchu točil asi 10 metrov, a vôbec to nevyzeralo, že sa to zastaví. Babeta sa šmýkala vedľa mňa. Nebolo to bolestivé, vôbec som sa neudrel, len som sa na zem zosunul a šmýkal sa po bruchu na špinavej ceste, ale tá hanba, tá hanba, tá hááááánba..., óóóch majn got...
Všetci tí ľudia na mňa čumeli, akoby ešte nikdy nevideli babetu. Babetu videli, ale šmýkať sa debila po špinavej ceste isto nevideli. Teraz neviem či som ich počul, videl, alebo si len domýšľam. Ale isto ukazovali na mňa prstami, rehotali sa a vraveli:
“Kukaj na debila!”
“To je pako, v zime na motorke!”
“Ten bude vyzerať, keď vstane.”
“Tak mu treba, pakovi.”
“Šaleny…”
“To je Dostál, ten inžinier, poznáš ho ne?”
"Ten debil?"
“Somár…”
            Keď som sa pozbieral, ani som sa na ľudí nedíval, nemal som odvahu. Bol som špinavý od škváry a cestnej špiny, a v tvári som horel. Bol som červený jak puľak od hnevu, od hanby, od zlosti. Zúril som, hneval som sa sám na seba.
            To bola posledná kvapka mojej zimnej jazdy na babete. Babetu som odložil do pivnice, a potom som ju predal. Opäť som začal chodiť do práce pešo.

            

     Z toho plynie mravné ponaučenie:

NEJAZDI NA BABETE, KEĎ NEVIEŠ