Som už starý mrzutý chlap, dokonca dedo, nesprávne sa tomu hovorí: "Muž v najlepších rokoch", ale to len zo súcitu. Taktiež tuční ľudia nie sú vlastne tuční, ale "silní", čo je zase len skrášľujúci názov.
Ale k veci.
Moja mama má už svoj krásny, či menej krásny život za sebou, opustila tento svet, ale v mojom srdci zostala dodnes. Nie všetko čo robila sa mi zdalo správne, nebola vždy spravodlivá, nebola vždy najlepšia, nie vždy som s ňou súhlasil, občas som sa s ňou pohádal, ale vždy som ju miloval, a milujem ju stále. Však je to moja mama.
Čítali sme predvčerom s manželkou v nejakej pps prezentácii o tom, z čoho a ako dnes niektoré firmy vyrábajú jogurt, koľko ktorá firma do neho dáva "E-čiek" a iných náhrad a podobne. Beriem tieto "zaručené" e-mailové prezentácie s rezervou, i keď niektoré sú aj pravdivé, ale čo sa týka jogurtu, spomenuli sme si na starý zabudnutý jogurtovač, ktorý ležal odložený kdesi v kredenci. Kedysi sme jogurt vyrábali z dôvodu ceny, teraz nás napadol iný dôvod, urobiť si svoj jogurt, zo surovín, ktoré poznáme, a hlavne bez chemických prísad.
Máme v Snine na parkovisku mliekomat. Iste to poznáte, je bankomat na mlieko. Mlieko tam dodáva priamo prvovýrobca, vraj priamo nadojené a schladené. Cena je normálna, 55 centov. Mliekomat pracuje už dlhšie, ľudia tam chodia "dojiť", ale nás to ešte nenapadlo, takže: "Vyskúšame".
"Keď pôjdeš zajtra z roboty, zober fľašu, a kúp liter toho mlieka.", dostal som inštrukcie od vedúcej hospodárskej jednotky, "Urobím jogurt."
Pri "cecku" som stretol Magdu, kamarátku, ktorá mi dala perfektnú inštruktáž, že ako mám mlieko naberať, kedy, koľko, ako mám dať fľašu, aby sa mi nespenilo,koľko mám hodiť centov, aby ma mliekomat neopinkal, a podobne. Naozaj. Jej školenie bolo vyčerpávajúce a presné, Magda ďakujem Ti, nabral som bez problémov 2 litre a poďme domov.
Manželka zohriala mlieko, nechala vychladnúť, primiešala biely jogurt - naočkovala kultúru, dala všetko do jogurtovača a zbytok mlieka dala do sklenenej fľaše a do chladničky.
Na druhý deň sme ešte jogurt nehodnotili, dali sme ho do chalničky, uvidíme zajtra.
Ale napil som sa toho schladeného prevareného mlieka - a okamžite som uvidel svoju mamu. Tá chuť - presne ako pred štyridsiatimi rokmi. Neuveriteľné. Okamžite sa mi vynorili všetky spomienky spred štyridsiatich rokov.
Kupovali sme vtedy mlieko v sklenených fľašiach so širokým hrdlom, ešte predtým, ako sa predávalo v plastových sáčkoch. Mal som vtedy dvanásť - štrnásť rokov, neviem presne. Mama naliala do hliníkového hrnca s dvojitým dnom vodu do medzipriestoru hrnca, otvor zavrela píšťalkou, dala na sporák a zapla. Do hrnca naliala mlieko, myslím, že tam vošli dva litre. Voda v hrnci začala vrieť, cez píšťalku vychádzala para a strašne to pískalo. Ak by mŕtvy spal, isto by ho to zobudilo. Mlieko nedosiahlo bod varu, nepripálilo sa, ale bolo dostatočne zohriate, aby sa pasterizovalo. Mama ho odstavila, nechala vychladnúť, a šup s ním do chladničky. Na hladine sa spravila žltá kožka, ako ľad na hladine jazera. Ja som tú kožku miloval.Stále som otvoril chladničku, namočil prst do hrnca, vybral kožku a zjedol.
Mama na mňa kričala:
"Zober si lyžičku!
Nemoč tam tie špinavé pazúry!
Kto to bude piť za tebou?!"
Zbytočne. Stále som to robil, bol som nepoučiteľný.
A to studené, prevarené mlieko dnes, čo prevarila moja manželka Marienka, malo presne takú chuť, ako to maminé spred štyridsiatich rokov.
Je neuveriteľné, ako chuť, vôňa, pesnička dokáže človeku vrátiť spomienky o štyridsať rokov naspäť. A mne chuť mlieka vrátila moju mamu na niekoľko minút do môjho života. Bol to zvláštny pocit. Trochu smútku, trochu radosti, ale veľa detailov.
Odrazu som znovu uvidel kuchyňu, sporák, mamu, otca, svoju staršiu sestru Táňu, pohľad z okna nášho bytu. Zase som bol nedorastený puberťák, čo pije dva litre mlieka denne. (Dnes by som sa z toho asi postral, ale vtedy mi chutilo aj mlieko aj pivo, a obidve som mal rád.)
Ahoj, mami, ľúbim Ťa, a prevar mi tam hore mlieko, prídem si nabrať kožku zo studeného so špinavými prstami. A nekrič na mňa. To som ja, Tvoj Janko, Tvoj neposlušný syn.
