Pažravá mušľa Ema (rozprávka)

Mojej prvej vnučke Emke, jej mamke Martinke

Mojim deťom Janíkovi, Dankovi, Dianke

Mojej milovanej manželke Marienke

Mojej najlepšej sestre Táničke

Snina, marec 2013

Ema

Jedného krásneho rána sa vybrala mušľa Ema na vandrovku. 

Mala veľké brucho, tenké, smiešne nohy, a na hlave oči na stopkách. 

Z obrovských úst jej trčal červený jazyk. Keď chodila, musela si
dávať pozor, aby si do neho nezahryzla, alebo aby si ho nepristúpila.
Ema bola trošku namyslená, trošku lajdáčka, ale hlavne - bola pažravá.
Stále chcela niečo jesť. Ani nie tak z hladu, hladná nebola, ale mlsná,
maškrtná – pažravá bola.

Bicykel Peter

Ako tak vandrovala, stretla bicykel Peter.

“Kam ideš, ty hlúpe cykločudo?”pýtala sa nezdvorilo Ema.

“Ále, len tak, preháňam sa tu vo vetre. Cŕn, cŕn, cŕn!”

odpovedal Peter a trikrát zacengal na svojom krásnom chrómovanom zvončeku.

“A ja nie som žiadne cykločudo, predstav si, som bicykel Peter. Cŕn, cŕn, cŕn!”
dodal.

“A mám ten najkrajší cengáčik, chrómovaný. Cŕn, cŕn, cŕn!”
hovoril Peter pyšne, a tváril sa nesmierne dôležito.

“Psha!” fŕkla Ema.Priskočila k Petrovi bleskurýchlo, otvorila ústa
a zožrala Petra na jeden hlt.

Ešte chvíľu jej to v bruchu cengalo, ale po chvíli prestalo.

Ryba Lea

Ema pomaly zišla z cesty ku rybníku. Ešte by niečo zobla, ten bicykel, 

to bolo len také kostrovité predjedlo, plnené vzduchom.

Oproti kráčala šupinatá ryba Lea. Bola celá mokrá, slizká,

musela práve  vyliezť z vody, ale to už u rýb býva zvykom.

Usmievala sa, bezstarostne trepotala chvostom a šírila optimizmus.

Špliechala chvostom, obťažovala fŕkajúcou vodou okoloidúcich,

ale zjavne si z toho nerobila problém. Však čo? Však o nič nejde.

Navôkol sa šíril jej rybací šarm. Ema jej vraví povýšenecky:

“A ty, mokré zjavenie, kam sa trepeš tak bezstarostne?”

Eme už sliny tiekli z úst, bolo jasné, čo bude. Lea otvorila ústa

a povedala kam ide. Nebolo ju však vôbec počuť, lebo mala plné
ústa vody a nevydala ani hlások. Však si skúste nabrať do úst vodu
a niečo povedať.

“Však hovor, ty mokrá krepa!” kričala nazlostene Ema.

Ryba Lea opäť otvorila ústa, ale nič, zese nevyšiel ani hlások.
To už Emu poriadne nazlostilo, triaslo jej gamby od zlosti,
otvorila ústa a Leu zhltla na jeden hlt. 

Ešte jej to v bruchu trochu špliechalo, žblnkalo, ale prestalo.

Auto Mini

Ema sa vrátila na cestu, celá znechutená z tej konverzácie. 

Z diaľky prifrčalo červené auto Mini s čiernymi kolesami.

“Kam kráčaš, ty sprosté auto?” pýtala sa  Ema drzým dialektom.

“Ja nekráčam, ja jazdím, vieš? To by si mala vedieť,

ak si spoločensky rozhľadená a dostatočne vzdelaná.”

“A mám výfuk a klaksón. Tú, tú, tú!” hlasno zatrúbilo

červené auto mini, a z výfuku vypustilo kúdoľ svetlého

dymu, ako keď zvolia pápeža.

“A som najrýchlejšie auto na svete, vieš?” hrdo prehlásilo. 

Bola to blbosť, lebo najrýchlejšie auto na svete isto nie je Mini,

ale Mini sa chcelo predviesť, ukázať sa. 

Už, už chcelo odfrčať, ale Ema bola rýchlejšia.

Priskočila k Mini a zhtla ho na jeden hlt.

Ešte v nej trochu trúbilo a dymilo, ale po chvíli prestalo.

Mravec Fero

V bezpečnej vzdialenosti sa nenápadne pohyboval mravec Fero.

Fero bol starý skúsený lesný mravec, mal už čosi preskákané.

Pozeral čo Ema vystrája, neveriacky krútil hlavou, a vraví jej:

“Ej, Ema, Ema, nebudeš ty spať, nebudeš.”

Ema, nazlostená, skočila za Ferom, ale ústa jej cvakli naprázdno.

Nepočítala s tým, že Fero má šesť nôh, a že videl Emu,

ako všetko dookola konzumuje.

“Cha-chá, ty pažravá, ale ti cvakli zuby naprázdno, čo?”

chechtal sa jej Fero rovno medzi oči.

“Kašlem ti ja na hlavu, aj tak si suchý, malý a jedovatý,

na tebe by som si aj tak nepochutnala.” utešovala Ema samu seba.

Potrebovala predsa ospravedlniť svoj čiastkový neúspech v love.

Ako tak sa ukľudnila, aj keď pena z úst jej celkom nezmizla,

ale s poloplným bachorom sa trepala ďalej.

Žltá ponorka

Bolo už neskoro popoludní a slnko pekelne svietilo, 

Eme rovno na kečku. Ako tak Ema  kráča,

odrazu sa pred ňou vynorila Žltá ponorka.

“Čo mi už načisto šibe? Mám snáď halucinácie?

To asi z toho slnka.” nahlas uvažuje Ema.

“We all live in our

Yellow Submarine

Yellow Submarine

Yellow Submarine”                        

ozýva sa spev široko ďaleko.

To naozaj, to nie je predstava.

“Ahoj Žltá ponorka, prečo si vlastne žltá?”

s neskrývaným údivom sa vypytuje Ema,

z toho prekvapenia aj zabudla byť drzá.

“Sevas. Žltá som preto, lebo ma vymysleli Beatles.” odpovedá.

To je ale hlúpa odpoveď, myslí si Ema a zjavne ju to zaskočilo.

Teraz fakt nevie, čo múdre má povedať. Tak sa radšej opýta:

Čo to máš za rúru na hlave?”

“To nie je rúra, Ema, ty si rúra, to je periskop.”

“Periskop? A načo ti je?”

“Jáááj Ema, ty hlupaňa, aby som ťa videla spod vody.

Ja budem pod vodou, vystrčím periskop, a uvidím ťa, chápeš?”

Ema zjavne nechápala. Nevadilo jej že Žltá ponorka je žltá a veľká. 

Otvorila svoje nenásytné gamby ako len najviac mohla,

a zhtla ponorku na jeden glg.

Trošku v nej zaspievalo, zabublalo, ale prestalo. 

Len ten periskop ju nejako tlačil do pravého boka.

Lietadlo Aero

Schyľovalo sa k večeru. Slnko síce ešte trochu svietilo,

ale už tak mozog nevypaľovalo. Ema sa zase začala nudiť.

Robiť sa jej nič nechcelo, však načo. Čo je sprostá dačo robiť?

Lepšie je len tak sa poflakovať, sem – tam, dačo schlamstnúť,

trochu si povegetiť, a aj pivko by bodlo.    

Pozerá hore, do neba, či náhodou nebude pršať.

To by jej fakt skazilo už aj tak skazený deň. 

A čo tam? Lietadlo. Ozajstné veľké lietadlo.

“Liééétáááádlóóó, poď dole, pokecáme!” kričí naňho Ema.

Lietadlo malo na krídlach dva veľké silné motory,

letelo veľmi vysoko, ale povedalo si:

“Dobre, zletím trochu nižšie, však oddýchnem.”

Zdravstvujte máľčiki!” hovorí nezrozumiteľne.

Bolo to ruské lietadlo a zdravstvujte máľčiki znamená <Nazdar chlapci>

“Kak deló?” pokračuje aero.

To zase znamená: <Ako ide robota?>

Ema to už nevydržala:

“Čo to tu trepeš, ty hotentot?!”

Ema nerozumela ani mäkké “F”. Neovládala svetový jazyk ruštinu,

a bolo jej z toho úplne nanič.

Povyskočila si a scvakla do seba aj lietadlo Aero.

To už bolo na ňu dosť silné kafé, ale naša Ema to zvládla. 

Ešte keď ho prehĺtala, dačo po rusky trepalo, hučalo, ale po chvíli prestalo.

Svätojánska muška Klára

Bola už tma, Ema bola ospalá. Hladná síce nebola,
však mala dnes bohaté menü, ale tenké nohy sa jej podlamovali.
Trochu ju štval mravec Fero, podlomil jej ego, ale bude sa
s tým musieť nejako vysporiadať.

Oči na stopkách jej už tiež nestáli. Stopky viseli smerom 

dole popri tvári a Ema už ani pozerať na svet poriadne nevládala.

Jazyk sa jej ťahal po zemi, a lepili sa na neho všelijaké smeti.

Bolo jej z toho na vracanie. A ešte musela dávať pozor, aby si na neho nestúpila.

Ľahla si teda pod kríčok, že si trochu odpočinie,

brali ju totiž mrákoty. Chcela zavrieť oči na stopkách,

ale svätojánska muška Klára jej svietila s LED baterkou rovno do ksichtu.

Keby mala ešte nejakú energiu, zhtla by ju,

ale kašlala jej na hlavu a ľahostajne ju nechala svietiť.

Ema všetko vráti

Ema zavrela oči. Svätojánska muška ju oslepovala aj cez zavreté viečka. 

Mravec Fero sa chechtal kúsok vedľa, a Ema vedela, že ho nechytí, ani neodoženie.

Bude ju hrýzť ako svedomie. Už ju aj mzrelo, že bola taká pažravá, bezcitná a hlúpa.
Ale čo to? V bruchu začal cirkus. Bicykel Peter začal cengať, škrípať pedálmi.
Ryba Lea trepala mokrým chvostom, špliechala a šírila
bezbrehý optimizmus – otrava, proste otrava.
Auto Mini dymilo svetlým dymom, trúbilo na klaksón,
a chválilo sa, že je nejrýchlejšie na svete.
Žltá ponorka spievala otrepanú pesničku

“We all live in our yellow submarine, yoellow submarine, yellow submarine…”,

pichala ju periskopom do pravého boku a vypúšťala vzduchové bubliny.
“Bóže, to je cirkus, to je cirkus.” bedákala Ema.

A ešte to porazené ruské lietadlo. Hučalo svojimi dvoma silnými motormi a vravelo:

“Uvažajemyje putešestvenniki, prizemľájem.” To znamená:

<Vážení cestujúci, pristávame.>

A klára blikala LED lampou do ksichtu.

“Buď sa niečo stane, alebo puknem. Asi ma klepne pepka,” skuvíňa Ema.

“Uff, och jóóój, jáááj, ja som hlúpa sviňa pažravá, jóóój…” nariekala.

Vtom ju naplo, stiahlo jej žalúdok, otvorila svoje nenásytné ústa,

a všetko čo cez deň pažravo pohltala, vyvrátila na zem.

Bicykel Peter, Rybu Leu, Auto Mini, Žltú ponorku, Lietadlo Aero.

Odrazu sa jej uľavilo.

“Dobre Ema, tak je to správne,” pochválil ju mravec Fero.

Svätojánska muška Klára zablikala, ale nie do ksichtu, len tak. 

“Ema, dobre si nás povozila, oddýchli sme si.” vraveli “interní pasažieri”,

čo sa vozili Eme v bruchu.

“Ideme spať.”

Ema má krásny sen

Všetci si poľahali vedľa seba a postupne pozaspávali. 

Zaspala aj Ema. Mala prekrásny sen. Snívalo sa jej, že sa slušne správa.

Každému pekne pozdraví, milo sa prihovorí a slušne sa opýta, že ako sa máš.

Učila sa v škole po rusky, aby rozumela lietadlu a ešte sa učila aj matematiku a fyziku,

aby vedela ako rýchlo ide auto Mini. No a za dobré správanie bola na hostine.

Už nikoho nezjedla, jedla len to čo nosily na stôl, a bolo na tanieroch.

Júj to Ti bola ale hostina.

Ako predjedlo sa podávala šunka s vajíčkom a majonézou – fantastické.

Potom nasledovala slepačia polievka s domácimi rezancami.

Polievka bola horúca, tak akurát, perfektne ochutená, trošku vegety,

máličko sójovej omáčky. Mňam, mňam.

Hneď za tým, samozrejme po pár minútach, nasledoval

vyprážaný bravčový rezeň v trojobale so zemiakovým šalátom.

Rezne boli práve upečené,dorúžovučka, na čerstvom oleji.

A karé nebolo z mrazničky, ale čerstvo zarezané - labúš.

Káva, viedeňská so šľahačkou, všelijaké zákusky, punčový, krémeš, 

opitý izidor, marlenka, veterníky, tiramisu, torty – paráda,

krása – zákusky od výmyslu sveta. Ráj na zemi.

Ešte aj sacherova torta a punčové rezy.

Neskôr, keď všetci trošku prehladli, sa podávala krkovička

s kyslou kapustou a mäkučkým knedlíkom, duseným na pare, poliaty maslom.

Mňamky, mňam.A jelení guláš. Júj to bola bašta. Isto to bol mladý jeleň, lebo
mäsko bolo mäkučké, vynikajúce.

A keď už Ema nevedela že čo by sa jej ešte malo prisniť,

tak si prisnila ešte jednu višňu v čokoláde,

a tá sa jej rozplývala na jazyku,

a Ema si ju pomaly – pomaličky vychutnávala,

aby jej v ústach vydržala čo najdlhšie.

Dobrú noc deti.

Doslov

Záverom by som chcel poďakovať svojej manželke Marienke,

ktorá mi túto rozprávku spripomienkovala a bola mi

podnetnou  inšpiráciou počas jej tvorby.

Poznámka

Rozprávku som vytlačil, zošil, vyrobil obal. Marienka mi na jeden originál, ktorý je pre moju vnučku, ušila prekrásny obal, a mušľu Emu vyšila ešte krajšie ako originálna predloha. :-) Viď zopár ilustračných fotografií:

  

 

Mlieko

     Dnes som si spomenul na svoju mamu. Hahá, prečo? Pre mlieko..., čítajte...

     Som už starý mrzutý chlap, dokonca dedo, nesprávne sa tomu hovorí: "Muž v najlepších rokoch", ale to len zo súcitu. Taktiež tuční ľudia nie sú vlastne tuční, ale "silní", čo je zase len skrášľujúci názov.
     Ale k veci.

     Moja mama má už svoj krásny, či menej krásny život za sebou, opustila tento svet, ale v mojom srdci zostala dodnes. Nie všetko čo robila sa mi zdalo správne, nebola vždy spravodlivá, nebola vždy najlepšia, nie vždy som s ňou súhlasil, občas som sa s ňou pohádal, ale vždy som ju miloval, a milujem ju stále. Však je to moja mama.

    Čítali sme predvčerom s manželkou v nejakej pps prezentácii o tom, z čoho a ako dnes niektoré firmy vyrábajú jogurt, koľko ktorá firma do neho dáva "E-čiek" a iných náhrad a podobne. Beriem tieto "zaručené" e-mailové prezentácie s rezervou, i keď niektoré sú aj pravdivé, ale čo sa týka jogurtu, spomenuli sme si na starý zabudnutý jogurtovač, ktorý ležal odložený kdesi v kredenci. Kedysi sme jogurt vyrábali z dôvodu ceny, teraz nás napadol iný dôvod, urobiť si svoj jogurt, zo surovín, ktoré poznáme, a hlavne bez chemických prísad.

      Máme v Snine na parkovisku mliekomat. Iste to poznáte, je bankomat na mlieko. Mlieko tam dodáva priamo prvovýrobca, vraj priamo nadojené a schladené. Cena je normálna, 55 centov. Mliekomat pracuje už dlhšie, ľudia tam chodia "dojiť", ale nás to ešte nenapadlo, takže: "Vyskúšame".

     "Keď pôjdeš zajtra z roboty, zober fľašu, a kúp liter toho mlieka.", dostal som inštrukcie od vedúcej hospodárskej jednotky, "Urobím jogurt."

     Pri "cecku" som stretol Magdu, kamarátku, ktorá mi dala perfektnú inštruktáž, že ako mám mlieko naberať, kedy, koľko, ako mám dať fľašu, aby sa mi nespenilo,koľko mám hodiť centov, aby ma mliekomat neopinkal, a podobne. Naozaj. Jej školenie bolo vyčerpávajúce a presné, Magda ďakujem Ti, nabral som bez problémov 2 litre a poďme domov.
     Manželka zohriala mlieko, nechala vychladnúť, primiešala biely jogurt - naočkovala kultúru, dala všetko do jogurtovača a zbytok mlieka dala do sklenenej fľaše a do chladničky.
     Na druhý deň sme ešte jogurt nehodnotili, dali sme ho do chalničky, uvidíme zajtra.

     Ale napil som sa toho schladeného prevareného mlieka - a okamžite som uvidel svoju mamu. Tá chuť - presne ako pred štyridsiatimi rokmi. Neuveriteľné. Okamžite sa mi vynorili všetky spomienky spred štyridsiatich rokov.

     Kupovali sme vtedy mlieko v sklenených fľašiach so širokým hrdlom, ešte predtým, ako sa predávalo v plastových sáčkoch. Mal som vtedy dvanásť - štrnásť rokov, neviem presne. Mama naliala do hliníkového hrnca s dvojitým dnom vodu do medzipriestoru hrnca, otvor zavrela píšťalkou, dala na sporák a zapla. Do hrnca naliala mlieko, myslím, že tam vošli dva litre. Voda v hrnci začala vrieť, cez píšťalku vychádzala para a strašne to pískalo. Ak by mŕtvy spal, isto by ho to zobudilo. Mlieko nedosiahlo bod varu, nepripálilo sa, ale bolo dostatočne zohriate, aby sa pasterizovalo. Mama ho odstavila, nechala vychladnúť, a šup s ním do chladničky. Na hladine sa spravila žltá kožka, ako ľad na hladine jazera. Ja som tú kožku miloval.Stále som otvoril chladničku, namočil prst do hrnca, vybral kožku a zjedol.
     Mama na mňa kričala:
"Zober si lyžičku!
Nemoč tam tie špinavé pazúry!
Kto to bude piť za tebou?!"
Zbytočne. Stále som to robil, bol som nepoučiteľný.

     A to studené, prevarené mlieko dnes, čo prevarila moja manželka Marienka, malo presne takú chuť, ako to maminé spred štyridsiatich rokov.

     Je neuveriteľné, ako chuť, vôňa, pesnička dokáže človeku vrátiť spomienky o štyridsať rokov naspäť. A mne chuť mlieka vrátila moju mamu na niekoľko minút do môjho života. Bol to zvláštny pocit. Trochu smútku, trochu radosti, ale veľa detailov.
     Odrazu som znovu uvidel kuchyňu, sporák, mamu, otca, svoju staršiu sestru Táňu, pohľad z okna nášho bytu. Zase som bol nedorastený puberťák, čo pije dva litre mlieka denne. (Dnes by som sa z toho asi postral, ale vtedy mi chutilo aj mlieko aj pivo, a obidve som mal rád.)


     Ahoj, mami, ľúbim Ťa, a prevar mi tam hore mlieko, prídem si nabrať kožku zo studeného so špinavými prstami. A nekrič na mňa. To som ja, Tvoj Janko, Tvoj neposlušný syn.

Slnko

     Ráno je veľký rozdiel či vstávame do sychravého počasia, hmly, tmy, alebo do slnkom zaliatej krajiny. Toto väčšina z Vás dôverne pozná.
     To prvé v nás, senzibilných ľuďoch, vyvoláva smútok, melanchóliu a nechuť k ničomu. A nepomáha nič. Švédi nedostatok slnka údajne kompenzujú pitím, aj ja som skúšal - s negatívnym výsledkom. Dokonca je to potom ešte horšie. Trošku pomáha cvičiť, turistika, činky, bicykel a iné veselé fyzické aktivity; ale Slnko je Slnko.
     Keď sa Oskarove lúče oprú do tváre, cítiť teplo, silné svetlo, oči musíš zatvoriť. Žmúriť nepomáha, je to silné, príjemné. Na duši, a po celom tele, sa odrazu rozleje radosť. Je to taká bezdôvodná radosť, odrazu je človek šťastný, ani nevie prečo, dokonca sa teší aj do roboty. Tak toto je Slnko, Slnko - moje šťastie, moja studňa šťastia.
     No a Slnko sa cez obed ani nedá sfotiť. Uý ste to skúšali? Tak ako sa nedá do neho priamo pozerať, tak sa nedá ani priamo sfotiť. Len neskúsený fotograf namieri fotoaparát priamo na Slnko (boli ste to aj Vy?), otvorí objektív a zaostruje. Buď mu vypáli čip v aparáte, alebo z fotografie nebude nič, len biely preexponovaný fľak. V režime "AUTO" sa nastaví doba expozície na minimum, clona objektívu sa zatvorí na minimum, citlivosť ISO sa tiež nastaví na najniššie číslo, ale väčšinou to aj tak nestačí, také je to Slnko silné. Pomôže iba silný šedý filter, čiže sviečkou začadené sklo, spomínate si ako nám doporučujú pozorovať zatmenie Slnka.
     Povedzme že sme sa dostali cez tieto technické problémy a Slnko sme sfotili. Čo ale umelecká a obsahová stránka tejto snímky? "Slabota". Biely kruh s nádychom do žlta, červena, okolie do modra a viac nič. Ešte keď sú trochu mraky, tak sa dá kadečo povyrábať, ale keď nie sú?
Najlepšie sa Slnko fotí tak, že vlastne nefotíme Slnko, ale predmety osvetlené Slnkom: lesy, budovy, vodu, polia, kvety, všetko čo je slnkom osvetlené a vytvára tieň, odrazy...
     A je nad Slnko jasné že západ a východ Slnka. Vtedy lúče prechádzajú cez hrubú vrstvu Zemskej atmosféry, lámu sa, vytvárajú pôsobivé krvavočervené efekty, nevypaľujú snímač vo fotoaparáte ani snímač v našom oku. Prekrásne osvetľujú mraky, vrcholky hôr, stromy, budovy, a aj fotograf začiatočník dokáže narobiť prekrásne zábery. Pretože táto scenéria je sama o sebe prekrásna a nie je tam čo pokaziť. Tieto fotografie potom odborníci hodnotia ako "gýčové". Ich problém, mne sa páčia. Taktiež sa vedú polemiky, či je krajší západ, alebo východ Slnka. Z fyzikálneho hľadiska je to asi približne rovnaké, len západ Slnka vidí každý a východ len málokto, kto by vstával o tretej ráno..., haha.

     Na tejto snímke Slnko vôbec nie je sfotené, a predsa hrá hlavnú úlohu, je schované za domom, ale je ho vidieť, je ho cítiť. Je tam nepriamo, JE TAM. Presvetľuje oblohu, farbí ju do modra. Dokonca aj ten dym z energetického komína vyzerá pekne. Bez Slnka by tento snímok bol šedý, nevýrazný - bol by smutný, melancholický. Na fotografii ostatné neosvetlené predmety sú veľmi tmavé, podexponované. Ľudské oko sa prispôsobí celkovému množstvu svetla na fotografii, a potom vytvorený kontrast  vypovedá o sile svetla.

     Tu to Slnko dokonca môžeme lokalizovať. Áno, je tam, za tým domom, presne prstom môžme ukázať jeho polohu. Vieme že je veľké, teplé, silno svieti. Vieme kam pôjde, kde bude na obed, podvečer, vieme približne kedy zapadne.

     V okne ho aj trošku vidno, odrazené. Sila čo? Dívaš sa na monitor, ten biely fľak je úplne slabučký, je to len svetlo z monitora, ale podvedome prižmuruješ - pozor, aby Ti nevypálilo oči,...!!! Akoby si sa díval do ozajstného slnka.

   - ~ -

     Pekný slnečný deň Vám prajem. :-)