Ideme s Jozefom z biliárdu. Vypil som jedno pivo, desiatku, dobre mi pretrávilo, vyhladol som. Od vína ma páli žáha, a tvrdý alkohol tiež nepijem, pivo len tak od smädu. Tie časy, keď som sa vedel opiť sú už dávno preč.
Som na invalidnom dôchodku, k starobému mi chýbajú ešte štyri roky. Občas zájdem ešte k synovi do firmy, ale moc ma tam radi nevidia, že sa i pletiem do kšeftov, najradšej si to tam robia sami. Dakedy si rozbehnem nejaký malý projekt a robím si ho sám, aby som sa im nemiešal do ich názorov. Trochu si tak privyrobím, každé euro je dobré.
Jozef je už na starobnom. Názorovo nie sme si moc blízki, ale aspoň nemusím doma s manželkou celý deň preberať dookola to isté, chlap je chlap, s ním môžem preberať ktorá má krajšie kozy, a ktorá aký zadok.
Ideme domov na obed.
"Poznáš ten vtip, jak sa dôchodcovia bavia že kto koľkokrát do roka sexuje?", pýtam sa Joža. Dobre viem, že pozná, lebo ho opakujem stále dookola, aby som ho nasral...
"Poznám, pravdaže poznám..."
"...poviem ti aspoň koniec: Již zítra..."
Ja sa rehocem a Jozef znudene gúľa očami. Dnes vyhral biliard on, tak nezúri. Väčšinou vyhráva, je lepší...
Na lavičke pred blokom sedí ona - Zuzka, prekliata Zuzka.
Zuzka je sedemročné dievčatko s čiernymi očami, zlatými dlhými vláskami a prekrásnou tváričkou. Ale je prekliata, nešťastná. Jej prekliatie je jej inteligencia. Keby jej merali IQ, určite je členom Mensy. Kamarátov chúďa nemá, s rovesníkmi sa nemá o čom baviť, lebo mentálne je na úrovni pätnástich rokov, a pätnástky sa s ňou nebavia, lebo je maličká, zasraná. Ako sa to s ňou príroda pohrala, že jej nadelila takú hlavičku? Na diskusiu má iba nás, dedov...
Už kričí na nás z diaľky:
"Boli ste chlastať paprdovia, čo? Už ste vyhladli..., idete napchať črevo..."
"A ty čo tu, Zuzka, iškolába nem?", pýtam sa jej zdvorilo.
"Taká škola, aj tak už skončila."
V škole sa príšerne nudí. Potrebovala by byť o tri - štyri ročníky vyššie.
Nedáva pozor, vyrušuje, spí, a preto niektoré učivo neovláda, lebo ju to nudí. Baví sa tak, že dáva učiteľom zákerné otázky, často vystihujúce ich slabé stránky, a tým si ich všetkých znepriatelila.
Vraví nám:
"Dnes bol slovenčinár po opici, pery suché, oči vpadnuté, ruky sa mu triasli, tak som sa ho spýtala, že či postatné meno alkohol sa skloňuje podľa vzoru chlap, alebo stroj. Kukal na mňa jak debil, a potom mi povedal že som drzá. Asi to dakedy fakt preháňam."
"Nemala by si ich provokovať, lebo učiteľ má vždy pravdu a budú sa ti mstiť na známkach a na všetkom.", dohováral jej Jožo.
"Ja im serem."
"To furt chodíš do školy taká zmaľovaná?", sa jej pýtam.
"Ta čo si, po poslednej hodine som sa nalíčila."
Zuzka vyzerá jak detská kurva, ale vyššia trieda. Mejkap, výrazne nalíčená, pery červené, až prehnane, a na takom malom dievčatku to vyzeralo komicky. Oblečená je vždy čisto a vkusne, určite jej učiteľky závidia ako sa vie obliecť, chudobne, ale perfektne. Biela blúzka, čistá, vyžehlená, modrá skladaná suknička po kolená, biele punčošky a čierne vyčistené a naboxované plastové lakovky. Ako bábika. Na ruke plechový prstienok s modrým očkom, modré náušničky, retiazka z príveskom. Vo vlasoch modrá zamatová čelenka. Prekrásne dievčatko, ale v očiach, v čiernych hlbokých očiach smútok. Hlboký depresívny smútok, beznádej. Keď sa jej dívam do očí, chce sa mi kričať, chce sa mi plakať. Dospelá, múdra žena, uveznená v tele sedemročného dieťaťa.
Zuzka si uvedomuje všetky životné súvislosti. Má vynikajúce pozorovacie schopnosti a bystrý um. Uvedomuje si že je mladučká, a tak strašne by chcela byť veľká, lebo nikto ju neberie vážne, nikto okrem mňa. Chýbajú jej však vedomosti a skúsenosti. Dospelí ju uzemňujú silou, zahriaknutím a vulgarizmami, lebo často na ňu argumentačne nestačia. Ja sa s ňou bavím ako so seberovnou, i keď má navrch, rozumiem jej problému, a preto ma má rada.
Raz som jej kúpil kalkulačku, vedeckú s funkciami za 20 euro, tak ju nevzala, že ty na mňa prídavky neberieš. Musel som jej ju dať až na narodeniny.
"Zuzka", debatujem s ňou.
"No?"
"Prečo sa tak vulgárne maľuješ? Nevyzerá to dobre..."
"Provokujem, nech sa ľudia bavia. Nikto ma nechce pochopiť, tak si z nich aspoň robím srandu, čo mám robiť? Niekedy mám pocit, že sa zbláznim, ľudia dajak čudne premýšľajú, všetci sú dajakí čudní... A ty, čo plačeš? Senilito?"
Videla že sa mi zaleskli oči, lebo som si uvedomil aká je nešťastná. Keby bola menej inteligentná, normálna, hlúpučká ako dieťa, skákala by na švihadle s ostatnými dievčatami, smiala sa, hrala sa s bábikami, a tešila sa keď ju učiteľ pochváli ako pekne zarecitovala básničku. Namiesto toho sa trápi nad medziľudskými vzťahmi, analyzuje korupciu riaditeľa školy, alkoholizmus slovenčinára, chamtivosť matematikárky a lenivosť telocvikára. Nechápe prečo jej rovesníci nečítajú Remarqua, Verneho, nepočúvajú Mozarta, jazz, ale debilné detské pop-odrhovačky. Prečo ju dospelí neberú vážne a nechcú s ňou diskutovať o nekonečnosti priestoru, času, galaxiách, čienych dierach a existencii boha či hĺbke oceánov? Nechápe. Je zaškatuľkovaná do tela sedemročného okatého dievčatka čo by sa malo hrať na otecka a na mamičku, či kresliť kriedami na chodníku kvietky. Ale ju to nezaujíma, ona chce lietať, chce čítať, chce rozprávať, polemizovať, argumentovať.
Ja jej tiež nestačím. Sedávame spolu, ale mňa už tieto debaty prestávajú baviť, už som z toho unavený, zabúdam, rýchlo sa unavím, už sa mi nechce rozmýšľať a riešiť problémy sveta, Zuzka potrebuje mladý mozog na takéto debaty - a nenašla ho. Bojím sa o ňu, čo sa asi stane, a mám zlú predtuchu.
Otec ich nechal. Robil dakde v zahraničí v práčovni a po pol roku si našiel dajakú Poľku. Ani výživné neplatí. Mamka chodí do hotela, robí chyžnú, upratuje, a občas ešte zaskakuje v bare ako čašníčka, aby obidve dievčatá vyžili. Doma skoro nie je, keď príde v noci Zuzka už spí, a ráno, keď ide Zuzka do školy, ešte spí. Aspoň že majú dobrý vzťah, i keď pri výchove sú trenice, lebo Zuzka je tvrdý samorast a argumentačne ďaleko prevyšuje mamku. Neviem či si jej mamka uvedomuje, čo má vlastne Zuzka v hlave...
"Vieš, spomenul som si na kamaráta, minulý týždeň som mu bol na pohreb.", pokúšam sa o vysvetlenie lesklých očí.
"Teraz klameš, vždy keď klameš tak si šúchaš ucho."
Boha jej malej, jak to vie? To snáď nie je možné. Neodpovedal som nič.
Asi minútu sme sedeli všetci traja na lavičke bez slova. Jožo pozeral na vrabce ako sa bijú na rohlíku vedľa smetného koša, a ja som sa rozprával so Zuzkou očami. Ona mi čítala v hlave a ja som sa pokúšal čítať v jej. Ona prečítala asi všetko, lebo sa lišiacky usmievala, a ja skoro nič. Videl som len jej smútok zakrytý úsmevom. Prekliata Zuzka, prekliata svojou vysokou inteligenciou. Prečo jej to boh nadelil? Dal jej trápenie namiesto veselej hlúpej nevedomosti.
Obed bol vynikajúci. Manželka výborne varí, dnes bola krkovička, kapusta, domáci knedlík. Ani neviem o čom sme sa s manželkou rozprávali, nepamätám si, mal som plnú hlavu malej Zuzky, nemohol som prestať na ňu myslieť.
O pár dní, zase sme hrali biliárd, pili pivo a ohovárali vládu Slovenskej republiky aj so všetkými ministrami, keď mi Jožo vraví:
"Ráno tu bola sanitka."
"A čo?"
"Malá Zuzka si podrezala žily, ...už ju nezachránili."
Vypadlo mi tágo a nemohol som ani plakať, nešlo to. Večer som sa opil do nemoty, asi po tridsiatich rokoch.
Pohreb bol malý, prišlo len pár ľudí zo školy, asi len z povinnosti, pár susedov zo zvedavosti. Otec sa ani neunúval zo zahraničia, možno mu ani bývalá manželka nedala vedieť. Zopár vzdialených príbuzných z mamkinej strany a mamka pod sedatívami. Doktor ju tak nadrogoval, že asi ani nevedela kde je, a čo sa deje, len pozerala do zeme a nevnímala...
Ja som Zuzke kvety nekúpil, nemala ich rada. Chcel som jej darovať nejakú knihu, nech si ju tam hore prečíta, ale nakoniec som jej kúpil peknú bábiku, aj keď sa ňou asi hrať nebude, ale mala by... Položil som ju medzi vence a ticho odišiel.
